O Ježišovej (Isusovej) modlitbe srdca

Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.

Toto sú slová Ježišovej (Isusovej) modlitby, jedného z klenotov našej východnej duchovnosti. Opakovanie takejto alebo podobnej formuly (napr. Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou) je najjednoduchším spôsobom, ako sa naučiť ustavičnej modlitbe (pozri 1 Sol 5,17). Nazýva sa tiež modlitbou srdca.

Opakovanie má byť sústredené a pravidelné, väčšinou sa viaže s rytmom dýchania. Sú dve možnosti – modliť sa polohlasne alebo len v duchu. V prvom prípade po nádychu na jeden výdych (príp. dva) sa polohlasne povie celá formula modlitby. V druhom prípade sa len v duchu neustále opakuje formula, pri nádychu prvá časť, pri výdychu druhá časť. Je potrebné (najmä zo začiatku) modliť sa pravidelne (napr. stovku denne), na pokojnom mieste a nerobiť pri tom nič iné. Nikdy sa netreba dať odradiť nesústredenosťou; ak si uvedomím, že myslím na niečo celkom iné, treba si znovu uvedomiť Božiu prítomnosť a pokojne pokračovať ďalej, hoci by sa to stalo aj päťdesiat ráz počas modlitby.

Veľmi dobré je modliť sa Ježišovu (Isusovu) modlitbu aj ako strelnú počas dňa, podľa možnosti čo najčastejšie, opakovať ju napr. pri čakaní na autobus, na prechádzke v lese alebo pri jednoduchej manuálnej práci. Tým môžeme posvätiť každú chvíľu dňa a prežívať ju s Ježišom a v Ježišovi. Nepôjde to asi hneď, dôležitá je vytrvalosť. Vhodné a veľmi účinné je tiež modliť sa ju pred spaním resp. pri zaspávaní.

Dôležité je sústrediť sa nie na jednotlivé slová modlitby, ale na Božiu prítomnosť, že som v spoločenstve s Ježišom. Princípom modlitby je opakované vzývanie Ježišovho mena (porov. Jn 14, 13-14; 16, 23-24), ponorenie sa do neho. Tak Ježiš postupne môže preniknúť moje srdce a celého človeka. (1 Jn 4, 15) V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4, 12). Časom sa modlitba “usídli” v srdci človeka, stane sa neoddeliteľnou súčasťou jeho osoby, a ak Boh dá, raz možno aj modlitbou ustavičnou.

Ježišova modlitba je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť.

Táto krátka modlitba v sebe obsahuje celú pravdu evanjelia: ponajprv vyznávame, že Ježiš Kristus je Pán a chválime ho ako pravého Boha. V druhej časti uznávame svoju hriešnosť a prosíme o odpustenie, čím zároveň vyznávame vieru v Božie milosrdenstvo a všemohúcnosť.

Užitočnou pomôckou pri Ježišovej (Isusovej) modlitbe sú čotky – po starosloviensky vérvica, po grécky komboskinion. Mávajú 100 (prípadne 33) uzlíkov delených po 10 alebo 25. Na týchto miestach sa zvyknú robiť poklony alebo sa vloží Sláva Otcu: či krátka modlitba k Bohorodičke. Žiadny záväzný a presný predpis ako sa ju modliť však neexistuje, len rôzne odporúčania (tzv. pravidlá). Ježišova modlitba sa totiž považuje za určitú formu osobnej modlitby, preto každý môže používať formulu aj techniku modlitby, aká mu najlepšie vyhovuje.

Andrej Škoviera

Dostupná literatúra o Ježišovej modlitbe:

Spomienky pútnika. Byzant, Košice, 1994  =  Rozprávania ruského pútnika. Dobrá kniha, Trnava, 2010.
S. Boľšakov: Na duchovných výšinách. Žilina, 1995.
R. Čemus, SJ: Modlitba Ježíšova – modlitba srdce. Refugium, Velehrad, 1996.
K. Ware: Síla jména. Světlo světa, Brno 1993.
Schiigumen Herman: O modlitbě. Jihlava, 1994.

Zbožštenie – cieľ nášho života

Iste každý človek, i neveriaci, si položí v živote otázku: „Čo je cieľom môjho života? Čo je cieľom všetkých mojich námah a snažení?“ Samozrejme, každý si na túto otázku dá aj vlastnú odpoveď. Pre neveriacich môže byť dosť ťažké odpoveď nájsť, ale možno ani my kresťania si nie vždy celkom jasne uvedomujeme, čo je cieľom nášho života. Preto bude užitočné sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť.

Cieľom nášho života nie je spokojný a radostný život na zemi, ani schopnosť veľa a sústredene sa modliť, ba ani schopnosť ohlasovať Boha vo svete. Toto všetko sú len prostriedky alebo sprievodné dary, ale nie cieľ. Cieľom nášho kresťanského života je zbožštenie (grécky θέωσις, cirkevnoslovansky obožénije – w3боже1ніе). To hovorili mnohí cirkevní otcovia a veľkí svätci.

Zbožštenie je úplná premena človeka, pripodobnenie sa Bohu. Je to účasť človeka na živote presvätej Trojice, na Božej prirodzenosti. Zbožštenie človeka znamená bytostné zjednotenie a spojenie s Bohom (nie však splynutie v jedno bytie). Znamená to stať sa milosťou tým, čím je Kristus svojou prirodzenosťou. Môžeme hovoriť o akomsi spojení ľudskej prirodzenosti s božskou v nás. Iste, nejde o také spojenie ako v osobe Ježiša Krista. Zbožštenie, príp. zbožšťovanie, je teda prijatie Božieho života, božskej prirodzenosti nami. Neznamená to postaviť človeka na miesto (alebo namiesto) Boha (ako napríklad bolo zvykom v staroveku „zbožšťovať“ vladárov), ale postaviť človeka k Bohu. Zbožštenie nie je niečo, čo sa raz s nami stane (po smrti), ale niečo, čo sa deje alebo má diať tu a teraz; je to proces, ktorý sa začína už za nášho pozemského života, aby potom vo večnosti dospel k svojej definitívnej dokonalosti.

Človek pádom do hriechu stratil svoju bytostnú integritu (celistvosť), porušil svoju prirodzenosť, porušil Boží obraz v sebe. Naše bohoslužobné texty často hovoria o obnove človeka, uzdravení (cirkevnoslovansky iscilénije – и3сцэле1ніе – zacelenie), premene, osvietení (prosviščénije – просвэще1ніе). Táto premena, obnova Božieho obrazu v nás, zbožštenie musí byť cieľom všetkých našich snáh, našich modlitieb – súkromných i spoločných. Ak z chrámu vychádzame takí istí, ako sme vošli, ak zo svätej liturgie odchádzame nezmenení, potom to všetko nemalo význam. Iste, táto premena nie je okamžitá a hlavne okamžite viditeľná, trvá istú dobu (vlastne celý náš život). Premeniť človeka – to je skutočným cieľom každej bohoslužby a každej modlitby. Zbožštenie teda znamená stať sa krásnym, zreteľným a čistým Božím obrazom, živou ikonou Krista vo svete.

Niekedy máme o spáse, ktorú nám Boh chce dať, pomýlený obraz, akoby šlo len o nejaký právny akt odpustenia našej dlžoby voči Bohu, ktorú sme si vyrobili svojím správaním. Spása ale znamená obnovu a premenu tvorstva, nielen odpustenie našich hriechov, ale aj nápravu súčasného stavu, ktorý je dôsledkom hriechu.

Mohli by sme si to priblížiť na nasledovnom obraze. Malý chlapec sa hrá vonku. Pri naháňačke nešťastne spadne, zašpiní sa, roztrhá nové nohavice a navyše si aj poraní koleno. Prichádza domov špinavý, s roztrhanými nohavicami a krvavým kolenom a prosí mamu o odpustenie.

1) Mama ho prijme, odpustí mu a nijako ho nepotresce. A potom, čo mu povie „Odpúšťam Ti,“ ide ďalej variť obed, celá kauza sa tým skončila.

2) Mama ho prijme, odpustí mu, nijako ho nepotresce, ale objíme ho, rýchlo vezme, umyje a ošetrí poranené koleno, dá mu čisté tričko a nové nohavice, hladí ho a zotrváva pri ňom, kým sa nedostane zo šoku.

Pravý obraz obnovy, ktorú v nás chce vykonať Svätý Duch, nám dáva druhý scenár. Boh neostáva len pri odpustení trestu a prijatí, ale uzdravuje nás, premieňa a dáva nám novú dôstojnosť. Spása teda znamená naše zacelenie, premenu, zbožštenie; byť spasený znamená mať účasť na živote presvätej Trojice.

Náuka o zbožštení človeka existuje v cirkvi od prvých storočí. Jej základy môžeme vidieť už v Biblii, v nasledovných úryvkoch. Zo starozákonných textov je najvýraznejší žalm 81, 6-7, ktorý Ježiš cituje farizejom (Jn 10, 34-36): “I povedal som: Ste bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho. Ale aj vy, ako každý človek, umriete, padnete ako každý velikáš.” Slovo boh sa v gréckom preklade Starého zákona viac ráz používa aj na označenie napríklad izraelských sudcov. Z Nového zákona vyniká veta z Druhého Petrovho listu: “Tým nám daroval (Ježiš Kristus) vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na božskej prirodzenosti a unikli porušeniu, …” (2 Pt 1, 4) Okrem nej sa o účasti na Kristovi a jeho svätosti a na Svätom Duchu hovorí aj inde (Hebr 3, 14 ; 6, 4; 12, 10).

U cirkevných otcov by sme našli veľa textov a traktátov o zbožštení, a to najmä medzi gréckymi otcami. Veľmi známy je výrok svätého Ireneja Lyonského (asi 135-202), ktorý pochádzal zo Smyrny: „Boh sa stal synom človeka, aby sa človek stal synom Boha.” A svätý Atanáz Alexandrijský (295-373) hovorí: „Udelením Svätého Ducha dostávame účasť na Božej prirodzenosti… Preto tí, v ktorých prebýva Duch, sú zbožštení.” A inde: „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.”

Mohli by sme citovať aj mnoho ďalších východných otcov a teológov až do súčasnosti (nižšie ešte zopár citátov uvedieme). Náuka o zbožštení je známa aj v latinskej cirkvi, čo dosvedčuje napríklad tento text sv. Tomáša Akvinského (1226-1274): „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“

V našich bohoslužobných textoch sa neraz hovorí o zbožštení (obožéniji, bohotvoréniji – w3боже1ніи, боготворе1ніи). Žiaľ, staršie slovenské preklady sú často veľmi nepresné a akosi sa tomuto slovu vyhýbali (možno z obavy pred mylným chápaním). Akiste aj preto je učenie o zbožštení človeka u nás málo známe. Z celej plejády textov uvediem aspoň zopár:

„Svätý Duch je svetlo a život… očisťuje od hriechov, Boh a zbožšťujúci, Oheň z Ohňa pochádzajúci…” (Stichira na utierni sviatku Zostúpenia Svätého Ducha.)

„Darujúc nám veľké milosti, Presvätý Duch, zišiel na apoštolov ako božský, ako dobrý, ako všetko naplňujúci, ako zbožšťujúci, ako posväcujúci, ako všetko tvoriaci, vládnuci a zvrchovaný.” (Kánon na povečerí Zostúpenia Svätého Ducha.)

„Príď k nám, Svätý Duchu, urobiac nás účastníkmi tvojej svätosti, bezvečerného svetla, božského života i najvoňavejšieho rozdávania, veď ty si rieka božstva, od Otca skrze Syna pochádzajúci.” (Kánon na povečerí Zostúpenia Svätého Ducha.)

„Kristus, náš pravý Boh, ktorý sa ponížil z Otcovho božského lona, zostúpil z neba na zem, prijal celú našu prirodzenosť a zbožštil ju, potom znova vystúpil na nebesia a zasadol po pravici Boha Otca; zoslal božského, svätého a spolupodstatného, spolumocného, spoluslávneho a spoluvečného Ducha na svojich svätých apoštolov a učeníkov a skrze neho ich osvietil a skrze nich (apoštolov) celý svet, na príhovor…” (Zostúpenie Svätého Ducha, prepustenie na večierni v nedeľu večer.)

„Neprestaň nás, ktorí ťa milujeme, naprávať a dvíhať k nebesiam, ty, ktorý si sa z nevýslovnej lásky k človeku stal človekom v lone Panny a zbožštil si človeka, ty, ktorý sedíš na prestole slávy s Otcom.” (Kánon nedeľnej polnočnice 2. hlasu.)

„Porodila si Slovo, rovnakočinné ako Otec, ktoré zbožštilo ľudskú prirodzenosť, toho pros… ” (Kánon Bohorodičke 3. hlasu vo štvrtok na povečerí.)

Teológia zbožštenia človeka je základným kameňom teológie východných cirkví. Veľkým obdivovateľom tohto učenia cirkevných otcov bol aj rímsky pápež Ján Pavol II. Osobitne ho odporúča do našej pozornosti v apoštolskom liste Orientale Lumen (č. 5 a 6): „Účasť na trojičnom živote sa uskutočňuje prostredníctvom liturgie a osobitným spôsobom v eucharistii, ktorá je tajomstvom zjednotenia s osláveným Kristovým telom a semenom nesmrteľnosti.  Východná teológia prisudzuje celkom osobitné postavenie Svätému Duchu pri zbožšťovaní, a predovšetkým pri sviatostiach: mocou Svätého Ducha, ktorý prebýva v človeku, sa už tu na zemi začína proces zbožšťovania, stvorenie sa premieňa a nastoľuje sa Božie kráľovstvo. Náuka kappadóckych otcov o zbožšťovaní prešla do tradície všetkých východných cirkví a je súčasťou ich spoločného dedičstva. Toto sa dá zhrnúť v myšlienke, ktorú už na konci 2. storočia vyjadril sv. Irenej: Boh sa stal synom človeka, aby sa človek mohol stať synom Boha. Táto teológia zbožštenia ostáva jedným z objavov osobitne vzácnych východnému kresťanskému mysleniu.“ (č. 6) „Kresťan má cieľ participovať na Božej prirodzenosti skrze zjednotenie sa s tajomstvom svätej Trojice.” (č. 6) Tento apoštolský list by som si dovolil považovať za akýsi testament Jána Pavla II. pre nás, východných katolíkov. Asi nie náhodou sa v ňom venuje taká pozornosť teológii zbožštenia.

Ako teda máme dospieť k nášmu zbožšteniu? V prvom rade treba pripomenúť, že zbožštenie je dielom Svätého Ducha v nás. Zbožštenie je jeho darom, nie je výsledkom nášho úsilia, nemôžeme si ho sami „vyrobiť“. Ale naša spolupráca a snaha je samozrejme nevyhnutná. Prvým a najdostupnejším prostriedkom nášho zbožštenia je modlitba. Tá je prístupná pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Preto Východ kladie taký dôraz na ustavičnú modlitbu, napríklad vo forme tzv. Ježišovej modlitby. Otcovia hovoria, že táto modlitba rozohrieva naše srdcia a napĺňa ich Božou láskou, robí nás účastnými na Božej láske a Božom živote. Modlitba samozrejme zahŕňa aj čítanie Svätého písma. Ďalšími prostriedkami nášho zbožštenia sú sväté tajomstvá (sviatosti), pôst, askéza, stráženie srdca, almužna a služba blížnym – teda všetko, čo v nás podporuje a roznecuje lásku. Z týchto prostriedkov sa pristavme pri svätých tajomstvách (sviatostiach).

Krst je prameňom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život. (KKC 1254) Je vstupnou bránou do života v Duchu, a teda zároveň aj podmienkou, aby sa mohlo uskutočniť naše zbožštenie. Svätý Symeon Nový Teológ (949-1022) hovorí: „Osobne pre veriaceho človeka počiatok zbožštenia bol daný vo svätom krste vďaka vteleniu Božieho Syna, preto krst je zárukou reálneho zbožštenia človeka.“

S krstom sa v našej cirkvi udeľuje hneď aj myropomazanie a eucharistia (tzv. iniciačné sviatosti). Zmyslom myropomazania je, aby bol Svätý Duch činný v našej osobe a pripodobňoval nás Kristovi Pánovi, obnovoval v nás jeho obraz, premieňal nás v Krista. Aj keď v tejto sviatosti dostávame Svätého Ducha najmä pre službu iným, predsa aj pre naše zbožštenie má veľký význam, lebo nás dokonalejšie spája s Cirkvou – Kristovým mystickým telom, dáva nám osobitnú silu Svätého Ducha a zveľaďuje jeho dary v nás. (KKC 1303, 1285)

Vrcholom svätých tajomstiev je eucharistia, keďže „účasť na trojičnom živote sa uskutočňuje prostredníctvom liturgie a osobitným spôsobom v eucharistii, ktorá je tajomstvom zjednotenia s osláveným Kristovým telom a semenom nesmrteľnosti.“ (Orientale Lumen 6) „Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: «Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom» (Jn 6, 56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: «Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa» (Jn 6, 57).“ (KKC 1391) Svätý  Cyril Alexandrijský (370-444) hovorí: „Eucharistia úplne premení na svoju kvalitu čiže v nesmrteľnosť toho, kto sa jej stáva účastným. Ako voda ohrievaná v kotli preberá vlastnosti ohňa, tak aj my skrze zmiešanie s pravým Životom strácame svoju prirodzenú slabosť a premieňame sa v Život.“ Krásne to vystihuje aj sedalen z 8. hlasu v stredu na utierni: „Drevo v Edene prinieslo kedysi horkosť, z dreva kríža však vyrástol sladký život, lebo Adam, keď jedol, spôsobil si porušenie, my však, keď sa sýtime Kristovým telom, sme oživovaní a tajomne zbožšťovaní, prijímajúc večné Božie kráľovstvo. Preto s vierou voláme: Sláva, Slovo, tvojmu utrpeniu.“

Mohli by sme ešte mnoho popísať aj o ďalších svätých tajomstvách (sviatostiach) a ich význame pre cieľ nášho života, naše zbožštenie. Spomenieme už len tajomstvo svätej spovede, v ktorej sa obnovuje naše priateľstvo, spoločenstvo s Bohom, bez ktorého je naše zbožštenie nemožné. Svätý Duch obnovuje a uzdravuje (csl. isciľájet – и3сцэлsетъ) naše vnútro, obnovuje našu ľudskú prirodzenosť do pôvodného stavu pred pádom. Sv. Symeon Nový Teológ hovorí: „Zbožštenie sa dosahuje prostredníctvom pokánia a prijímania zbožšteného Kristovho Tela.“

Teológia zbožštenia je jadrom celej našej kresťanskej spirituality, a preto som sa rozhodol trochu ju priblížiť v tomto príspevku. Zbožštenie je cieľom nášho kresťanského života. Nestrácajme teda zo zreteľa svoj cieľ a snažme sa, aby Svätý Duch mohol v nás pôsobiť a premieňať nás, obnovovať Boží obraz v nás. Kiež by sme mali všetci čím dokonalejšiu účasť na živote presvätej Trojice už teraz tu na zemi a potom neskôr aj dokonale v nebi.

Andrej Škoviera

Použitá literatúra (výber):

Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1998.

Oktoích – Nктои1хъ. Moskva: Издательский отдел Московского патриархата, 1994.

Orientale Lumen. (Apoštolský list Jána Pavla II. z 2. mája 1995.) http://www.grkat.nfo.sk/Texty/orientalelumen.pdf    (16. mája 2007).

Andrej ŠKOVIERA: Teológia zbožštenia s osobitným zreteľom na liturgické texty byzantského obradu. In: Theologos. Teologická revue Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty PU v Prešove. 2000 , roč. 2,  č. 2, s. 20-27.

Trióď cvitnája. – Тріw1дь цвэтна1z. Moskva: Издательский отдел Московского патриархата, 1992.

Základy našej viery z pohľadu byzantskej katolíckej cirkvi

Tajomstvo, že s nami je Boh, je každodenným faktom v našich životoch. Jeho prítomnosť bola a je zakúšaná ľuďmi hneď od počiatku až do dnešných dní. Ľudia premýšľali o tomto tajomstve a pokúšali sa vysvetliť ho slovami – to je teológia. Niektoré z týchto formulácií Cirkev uznala za autentické úvahy o zakúsení Boha. Tie tvoria doktrínu Cirkvi, ktorá nám tak slúži ako smerovky, ktoré nás vedú na ceste k Bohu. Hlavné body tohto učenia sú zhrnuté nižšie – patria k samému jadru učenia našej Cirkvi.

Tajomstvo Boha

Vnútorný život Boha je pre nás nepoznateľný, presahuje schopnosti nášho poznania, preto mu nedokážeme porozumieť. On je Jediný Svätý. Je tak jedinečný, že ho s nikým nemôžeme porovnávať. Môžeme len uvažovať a predpokladať, že on je Najvyššou Dokonalosťou zo všetkého svätého, čo poznáme, Dobrý a Krásny. Ale nespoznáme, aký je, pretože on je nad všetkou našou skúsenosťou, dokonca nad existenciou, akú poznáme my. Tak ako hovorí svätá božská liturgia, je nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný.

Boh sa zjavuje

Boh, ktorý je tak nedosiahnuteľný nášmu chápaniu, sa nám vydáva poodhaľovaním seba. Každý môže hľadať a vidieť v zázrakoch prírody Stvoriteľa, ktorý sa práve skrze Slovo stal pôvodcom a príčinou ich existencie. Naviac ho môžeme zazrieť pri pohľade na ľudí, stvorených podľa jeho obrazu a podoby. Ale máme ešte čistejší obraz Boha, pretože on priamo bol a stále je v spojení s nami, čo nazývame Božie zjavenie. Boh poodhalil sám seba, takže sa môžeme podieľať na jeho božskom živote. Formujúc svoj ľud, Izrael, Boh komunikoval s týmto národom prostredníctvom sudcov, kráľov, kňazov a prorokov. Živil ich, ochraňoval, oslobodzoval, miloval, usmerňoval, trestal a odpúšťal im. Učil ich, že len on jediný je Boh, verný a pravdivý vo svojich prísľuboch. Ukázal sa nielen ako Jediný Svätý, ale aj ako náš Otec.

Boh koná v Kristovi

Dôkaz Božej prítomnosti a zjavenie jeho lásky vyvrcholilo v príchode Božieho Syna Ježiša Krista na svet. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. (Jn 3, 16) Život, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista sú vrcholom Božieho zjavenia sa nám ľuďom. V Kristovi vidíme Boha milujúceho ľudí, ktorý sa vydáva za nás. Vidíme ho ako víťazoslávneho Pána, ktorý víťazí nad smrťou a dáva život tým, čo sú v hroboch – odlúčeným od Boha. Vidíme ho ako Kráľa slávy, živého a žijúceho v jednote s Otcom – ako úplnú a definitívnu komunikáciu Boha s ľuďmi.

Svätý Duch – Boh v našom vnútri

Na konci svojho pozemského účinkovania prisľúbil Kristus svojim nasledovníkom, že im pošle na svoje miesto Utešiteľa, ktorý s nimi bude navždy, Ducha pravdy, ktorý vychádza od Otca (Jn 15, 26). Tento Duch zostúpil na Cirkev na Turíce a zostáva s nami ako pečať a záruka príchodu Kráľovstva ako sila Boha pôsobiaceho v nás. Je to Svätý Duch, ktorý dáva všetko, je zdrojom proroctiev, kňazov utvrdzuje v dokonalosti, nevzdelaných naučil múdrosti, z rybárov urobil teológov, on zhromaždil celú Cirkev. (Veľká večiereň zo sviatku Zostúpenia Svätého Ducha)

Presvätá Trojica

Boh sa dal poznať ľuďom v láske, odhaľujúc seba samého v postupnosti Otca, Syna a Svätého Ducha. Táto najhlbšia ľudská skúsenosť Boha ukázala niečo zo živej reality Boha, niečo, čo by sme nikdy nemohli objaviť sami od seba. Vidíme, že Boh je jeden, ale zároveň v tom istom čase v troch osobách (hypostázach). Je jeden v podstate a bytostne, jeden v pôsobení a sile, ale v troch osobách (hypostázach). Cirkevní otcovia opisovali toto tajomstvo ako presvätú Trojicu, posvätné spoločenstvo, ktoré nás volá k nahliadnutiu úžasnej nádhery Božieho života. Otcovia spoznali, že na tejto ceste, kde sa Boh dáva poznať, nám bol daný odblesk pravej prirodzenosti Nespoznateľného, čo nám umožňuje túžiť po priateľstve s ním.

Cirkev

Priateľstvo s presvätou Trojicou k nám prichádza prostredníctvom Cirkvi, zhromaždením tých, ktorých Boh povolal, aby sa stali jeho ľudom. Ak je Duch pokračovaním Kristovej božskej prítomnosti v nás, potom je Cirkev jeho telom. Cirkev je pokračovaním jeho fyzickej prítomnosti vo svete. Cirkev sa tak stáva chrámom Boha, v ktorom prebýva Duch, tak ako v ľudskom tele prebýva ľudská duša. Otcovia nazývajú Cirkev spoločenstvom Svätého Ducha. V tejto bratskej spoluúčasti, ktorú buduje Duch, sme spojení s Bohom v božskom spoločenstve. Poslaním a cieľom existencie Cirkvi, teda nás, je zvestovať slávne skutky Boha (1 Pt 2, 9) ľuďom. Ako členovia Cirkvi sme zároveň údmi Kristovho tela, nerozdielne spojeného v ňom s Trojicou, živými kameňmi, ktoré budujú chrám Boha. (1 Pt 2, 3) V tomto je náš život.

Bohorodička

Špeciálna úcta, ktorú neustále preukazujeme Bohorodičke Panne Márii v našej bohoslužbe, nie je iba jednoduchou záležitosťou zbožnej oddanosti. V úcte k Božej Matke Cirkev potvrdzuje dva základné aspekty kresťanskej viery: Ježiš je skutočný Syn Boha a zároveň prebýva v našich podmienkach ako skutočný človek. Hoci by iba tieto dva pojmy boli pravdivé, môžeme Máriu volať Bohorodičkou. Pretože veríme v skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý sa stal človekom Ježišom, dali sme jeho matke tento titul. Jeden z pekných príkladov tejto úcty je fakt, že ikonu Bohorodičky a vteleného Slova (Oranta alebo Znamenije) umiestňujeme na prednú stenu chrámu vo svätyni – v apside. Táto maľba, ktorá je umiestnená medzi stropom a dlážkou, pripomína, že Mária premostila priepasť medzi nami a Bohom tým, že nosila Božieho Syna vo svojom lone.

Sväté tajomstvá (sviatosti)

Život v Cirkvi môžeme žiť mnohými spôsobmi. Najvyššou z týchto ciest je tá, kde nás Duch oživuje svätými tajomstvami čiže sviatosťami. Sväté tajomstvá sú modlitbou Cirkvi, v ktorých prosíme Pána, aby premenil materiálne veci na prostriedky jeho zachraňujúcej milosti. Modlitba, ktorá sa nesie v jeho mene, je bezodkladne vypočutá. Takto sa voda a pripomínanie si Kristovej smrti a vzkriesenia stáva cestou, ktorá vedie k intímnemu vzťahu človeka s Kristom – to je krst. Rovnako vzývanie Svätého Ducha nad chlebom a vínom nám dáva možnosť dosiahnuť fyzickú jednotu s ním v našom tele – to je eucharistia. Prostredníctvom všetkých svätých tajomstiev i ostatných cirkevných modlitieb, kde sa požehnáva, každý aspekt nášho života môže byť premenený na chválu Jediného, ktorý nás volá, aby sme mali podiel na jeho živote.

Zbožštenie (theosis)

Najväčším darom od Boha je dar podieľať sa na jeho pravom živote. Stali sme sa účastnými na Božej prirodzenosti (2 Pt 1, 4). Postupne sa to v nás začalo uskutočňovať pri krste. Ak žijeme svoj život vo viere, vzťah sa prehlbuje, podporuje proces nášho zbožštenia. Tento pohyb prebieha v nás počas života a smrti, a bude ukončený až pri vzkriesení všetkých ľudí v posledný deň. Potom sa naše oslávené telá aj duše budú podieľať na vzkriesenom živote a budeme mať účasť na sláve. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. (1 Jn 3, 2)

Boh nás prieviedol k tomu, aby sme zakúšali jeho zjavenie a mali podiel na jeho pravej prirodzenosti. Toto je naša sláva a naša radosť. Toto je zároveň jadrom kresťanského odkazu, dobrá zvesť, ktorú vyznávame pri našom krste a potvrdzujeme vždy, keď opakujeme Nicejsko-konštantinopolské vyznanie viery. Toto je srdce našej viery a prameň nášho presvedčenia, ktoré je uistené v pravdivom Bohu, ktorý dokončí to, čo v nás začal. On nás aj vedie k stále dôvernejšiemu a dôvernejšiemu styku s ním.

Kurzívou sú písané citáty z Písma a liturgických textov.

Preklad: Peter Medviď  podľa anglického originálu What Eastern Christians Believe.
Textová úprava: Andrej Škoviera