Svätí mučeníci a notári Marcián a Martyrios

Meno Marcián má latinský pôvod a znamená „zasvätený pohanskému božstvu vojny Marsovi“ a meno Martyrios má grécky pôvod a znamená „svedok“. Takzvaní svätí notári Marcián a Martyrios boli klerikmi a pracovali u konštantínopolského patriarchu Pavla I. Martyrios bol subdiakonom a Marcián kantorom. Počas ariánskych sporov za cisára Konštancia spoločne s patriarchom opustili mesto a vrátili sa doň, keď bol v Arménsku patriarcha zavraždený. Nato ariáni Marciána a Martyria chytili a sťali mečom. Zomreli v roku 358. Nad ich hrobom vybudovali konštantínopolskí patriarchovia Ján Zlatoústy a Sisinnios I. baziliku. Historickým prameňom pre informácie o ich mučeníckej smrti je úryvok z diela Atanáza Veľkého Historia acephala. Dnešných mučeníkov spomína aj Rímske martyrológium.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Aretas a spoločníci

Meno Aretas má grécky pôvod a znamená „dobrodinec“. Aretas bol popredným kresťanom v meste Nadžran v severnom Jemene. Spolu s početným zástupom spoločníkov vo viere sa stal obeťou prenasledovania kresťanov, ktoré uskutočnil júdsky kráľ Himjaritov Dunaan po tom, čo v októbri 523 dobyl ich mesto. Iná životopisná legenda spomína, že Aretas bol miestodržiteľom mesta a na rozdiel od ostatných miest, v jeho meste ľudia neodpadli od viery a kráľovmu nariadeniu vzdorovali. Aretas mal vraj v čase popravy už 95 rokov a spolu s ním zomrelo okolo 340 jeho spoluobčanov, vrátane ženy a jej dieťaťa. Etiópsky kráľ Elesbaas, ktorý kráľa Dunaana porazil, dal na počesť dnešných svätcov vystavať veľkolepý chrám. O úcte k Aretasovi a jeho spoločníkom v umučení aj na západe svedčí Rímske martyrológium.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý apoštol Jakub, podľa tela Pánov brat

Meno Jakub má hebrejský pôvod a znamená „druhorodený“. Jeho matka Mária bola pri Ježišovom ukrižovaní; jeho otec nie je známy. Jakubov druhý prívlastok „Mladší“, ktorý používal iba na začiatku, je odvodený zrejme od jeho nízkej postavy. Na začiatku účinkovania Ježiša sledoval, podobne ako ďalší Ježišovi príbuzní, Ježišovo účinkovanie skepticky. Zjavenie Krista (1Kor 15,7) ho pohlo k viere (Sk 1,14). Po Petrovom úteku sa stal hlavou Jeruzalemskej cirkvi. V sprievode svojej manželky vykonal pravdepodobne misijné cesty v rámci Palestíny (1Kor 9,5). Hoci sám prísne dodržiaval židovské zákony, presadzoval zásadné oslobodenie od zákona pre kresťanov z pohanstva. Napriek tomu sa neprávom mnoho židokresťanov, ktorí propagovali dodržiavanie židovských zákonov, odvolávalo ešte za jeho života na neho. Pre jeho zbožnosť a askézu mu dali ďalší podľa Klemeta Alexandrijského, Jozefa Flávia a Euzébia prívlastok „spravodlivý“. Cirkevný historik Hegesippus uviedol, že iba Jakub sám smel vstúpiť do svätyne, čo naznačuje, že zrejme pochádzal z kňazskej triedy. Židovský veľkňaz Ananos využil v roku 62 v čase Paschy uprázdnený stolec prokurátora, aby dal úspešného Kristovho svedka ukameňovať. Podľa Hegesippa ho sotili z vrcholu Jeruzalemského chrámu a následne kyjakom ubili k smrti. Relikviu jeho hlavy si uctievajú v dóme v talianskej Ancone. Priniesli ju z Konštantínopolu. Neznámy autor vydal pod jeho menom dva listy a evanjelium.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL, VHL spracovl Ján Sabol

Svätý apoštolom rovný Aberkios Divotvorca, hierapolský biskup

Jeho meno má grécky pôvod a neznámy význam. Aberkios bol biskup-misionár vo frýgijskom meste Hierapolis. Podľa Rímskeho martyrológia žil za čias cisára Marca Aurélia. Keď rozkaz cisára priniesť obetu modlám dorazil aj do Hierapolisu, Aberkios vraj modly porozbíjal. V celom meste vládol rozruch, hoci sa vďaka jeho divotvorectvu obrátilo mnoho pohanov na kresťanstvo. Ako 72-ročného ho vraj sám pozval cisár do Ríma, aby oslobodil od démonov jeho dcéru Lucillu. Po jej uzdravení pôsobil Aberkios v Sýrii a potom sa vrátil do Hierapolisu, kde mu Boh zjavil kedy zomrie. Ako pokračuje životopisná legenda, Aberkios si sám vykopal hrob, pripravil náhrobný nápis, napomenul ľud k zbožnému životu a ustanovil svojho nástupcu. Zomrel okolo roku 200. Aberkius Divotvorca je možno autorom obranného spisu kresťanskej viery, ktorý bol adresovaný cisárovi. Na ikonách sa znázorňuje v biskupskom rúchu ako stojí v púšti. V pozadí sú hory a on dvíha svoje ruky k nebu, s prosbou za mesto Hierapolis a za prenasledovaných kresťanov.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHK, www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Náš prepodobný otec Hilarión Veľký

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „jasný“. Hilarión Veľký sa narodil v roku 291 v meste Tabatha pri Gaze. Všetky informácie o tomto zakladateľovi mníšstva v Palestíne, pochádzajú z biografie napísanej pred rokom 392 svätým Hieronymom, ktorý sa o živote Hilariona dozvedel predovšetkým od Epifánia Salamisa a z niekoľkých poznámok významného neskoroantického cirkevného historika Sozomena. Hilarión ako mládenec a študent v Alexandrii prijal krst. Potom sa na niekoľko rokov stal žiakom svätého Antona, pri ktorom sa naučil odriekavému spôsobu života. Keď sa Hilarión vrátil do vlasti, rozdal svoj majetok a žil ako pustovník v púšti pri Majume. Kvôli početným uzdraveniam tam k nemu začalo prichádzať okrem žiakov aj množstvo núdznych. Hilarión pred nimi utiekol do Egypta, potom z rovnakej príčiny na Sicíliu a Dalmáciu. Posledné roky dožil na samote pri Paphos na Cypre a v roku 371 tam zomrel. Odtiaľ vzal Hilariónov žiak Hesychios tajne jeho pozostatky a preniesol ich do Gazy. Pútnik z talianskej Piacenzy dokazuje vo svojom cestovnom zápisníku z roku okolo 570 existenciu Hilariónovho hrobu v blízkosti Gazy. Mimoriadnej úcte sa Hilarión tešil na Cypre, no aj v Benátkach, Pise a vo Francúzsku. Na západe ho od čias Bédu Ctihodného, teda prelomu 8. storočia, spomínajú všetky zoznamy mučeníkov.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

Svätý veľkomučeník Artemios

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „zdravý“. Artemios je mučeníkom, ktorého relikvie si utievali najmä v konštantínopolskom chráme svätého Jána. Obzvlášť ho vzývali pri chorobách. Artemios zomrel zrejme spolu s kňazom Makariom a Eugéniom v Antiochii po dlhých útrapách ako mučeník v roku 363. Legendami podfarbený životopis z 9. storočia, ktorého autorom je Ján z Rodosu, ho chybne stotožňuje s jeho menovcom Artemiom, ktorého Konštantín Veľký poslal ako správcu do Alexandrie. Ten sa stal prívržencom proariánsky naladeného Gregoria Alexandrijského, bol všeobecne nenávideným a Julián Odpadlík ho odsúdil na smrť. Ešte predtým preniesol pozostatky svätých apoštolov Andreja a Lukáša z Achájska do Konštantínopolu. Uložili ich v chráme svätých apoštolov.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Joel

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Jahve je Boh“. Meno Joel nosí v Starom Zákone viacero osôb, z ktorých vyniká prorok Joel. Úvodná veta rovnomennej prorockej knihy ho predstavuje iba ako syna Fatuela. V Knihe dvanástich prorokov stojí kniha proroka Joela v Mazoretskom texte ako druhá v poradí, v Septuaginte je na štvrtom mieste. Situačne prevláda vykreslenie veľkej celospoločenskej núdze. Prvá a druhá kapitola v dvoch stupňoch znázorňuje vtedy aktuálne premnoženie kobyliek a sucho, a ich dôsledky na človeka a dobytok, naliehavú výzvu k pokániu, pôstu a modlitbe a napokon útechu v podobe prísľubu Božieho požehnania. Druhá časť vykresľuje v apokalyptických sledoch svetový súd nad cudzími národmi v podobe krvavej bitky, ktorý je zarámovaný do prísľubom vyliatia Ducha na celý Izrael na konci vekov a vyhliadkou na rajské požehnanie Júdu. V centre oboch častí stojí myšlienka Dňa Jahveho. V prvej časti má charakter obmedzenej a dočasnej udalosti, v druhej časti kozmického a eschatologického súdneho dňa. Kniha proroka Joela bola ovplyvnená skoršími prorokmi Izaiášom, Ezechielom, Amosom, Sofoniášom. Skaza kobyliek zasa čerpá z knihy Exodus. Kniha proroka Joela vznikla v čase perzského zajatia alebo po ňom, v 4. storočí pred Kristom.

Svätý mučeník Varus

…

Náš prepodobný otec Ján Rilský

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. Ján Rilský sa narodil okolo rok 876 v bulharskom meste Kjustendil. Bol mníchom a zrejme aj pustovníkom južne od Sofie. Keď sa k nemu začalo pridávať stále viac žiakov, položil základy kláštora Rila. Kláštor aj viedol a ten pod jeho vedením rýchlo rozkvital. Ján Rilský prikladal veľkú vážnosť fyzickej práci mnícha. Sám sa vraj odmietol stretnúť s cárom Petrom, ktorý bol spoluvládcom Bulharska a podporoval mníšstvo, pretože mníchov učil, aby nemali žiaden kontakt so svetskými vládcami. V kláštore, ktorý založil, zomrel v roku 946. O 34 rokom neskôr preniesli jeho pozostatky do Sofie a v roku 1470 z mesta Veliko Tărnovo naspäť do Rily.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätý apoštol a evanjelista Lukáš

…

Náš prepodobný otec Julián Pustovník

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „z pokolenia Juliánov“. Julián Pustovník bol pustovníkom pri rieke Eufrat v oblasti Osroene. Niektorí súčasní historickí bádatelia ho stotožňujú s mníchom z Edessy. Julián žil istý čas na vrchu Sinaj, kde vybudoval baziliku. Počas prenasledovania kresťanov za cisára Valensa svojou prítomnosťou a horlivou vierou povzbudzoval antiochijských katolíkov proti ariánom. Julián Pustovník zomrel okolo roku 380. Svätý Ján Zlatoústy nazýva prepodobného Juliána divotvorcom a hovorí o jeho sláve, ktorú mu preukazovali počas jeho života i po jeho smrti.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Ozeáš

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je záchrana“. Ozeáš je prvým z malých prorokov, možno preto, že pochádzal z efraimského kmeňa. Bol synom istého Beeriho. Pôvod Ozeáša ostáva neznámy. Bol mladším súčasníkom proroka Amosa. Podobne ako Amos, aj on pôsobil v Severnom kráľovstve, podľa sekundárnych zdrojov (Iz 1,1) za čias júdskych kráľov od Oziáša po Ezechiáša. Prorok Ozeáš pôsobil aj po vláde izraelského kráľa Jeroboama II. (793-753 p.K.) a jeho činnosť siahala do čias sýrsko-efraimskej vojny, avšak nie až do zániku severného kráľovstva. Pôsobenie proroka Ozeáša možno vymedziť do rokov 750 až 725 pred Kristom. Kniha proroka Ozeáša pozostáva z dvoch zbierok: Prvú časť tvorí cudzia a vlastná správa o manželstve proroka, ktorú predeľujú slová Jahveho. Druhú časť tvorí zbierka karhaní, hrozieb ako aj prísľuby spásy. Zbierka vznikla krátko po Ozeášovej smrti v kruhu jeho žiakov. Počas ďalšieho júdskeho spracovania ju doplnili o novšie časti. Kniha zobrazuje Boží trest pre svoj ľud, ktorý do kultu Jahveho zavádzal kanaánsku modloslužbu, nedostatočne poznal Boha, či sa od neho dokonca odvracal. Ozeášovo ohlasovanie podstatne ovplyvňovali jeho skúsenosti z manželstva. Jeho obraz na významnom mieste v prorockom ohlasovaní používajú aj DeuteroIzaiáš, Jeremiáš a Ezechiel. K obrazu manželstva Ozeáš pridáva obraz vzťahu otca a syna. Izrael sa práve pôsobením zmlúv, kňazov a falošných prorokov stal „Kanaánom“, a tak stratil medzi národmi svoje osobitné postavenie vyvoleného a Bohu zasväteného národa. Na druhej strane je však posolstvo skazy aj posolstvom nádeje a spásy, nového „manželského“ zväzku. Uprostred ohlasovania stojí volanie k tajomstvu Božej lásky, alebo k obráteniu zdôvodnenému jeho svätosťou. Prorok Ozeáš sa tak stal poslom Božej lásky a dobroty presahujúcej ľudské kritériá.

Prenesenie pozostatkov svätého Lazára, ktorý bol štyri dni v hrobe

Meno Lazár má hebrejský pôvod a znamená „Boh pomohol“. O Lazárovi, bratovi Marty a Márie z Betánie, podáva správu len evanjelista Ján. Ježiš bol s nimi spriatelený a zrejme ich navštevoval častejšie. Istú dobu pred Ježišovou poslednou Paschou Lazár zomrel, no Ježiš ho vzkriesil z mŕtvych. Preto v neho uverili mnohí a Synedrium sa rozhodlo, že Ježiša a Lazára zabijú. Evanjelista Ján ešte Lazára spomína ako bol v Betánii pri jedle. Ďalšie overené údaje o Lazárovom živote chýbajú. Od 4. storočia Betániu zvykli nazývať Lazarium. Aj dnešný arabský názov Elazarije, odkazuje na Lazára. Z tohto obdobia je dosvedčený aj Lazárov hrob, ku ktorému v neskorších dobách pristavali chrám a miesto viackrát podrobili stavebným zmenám. Od 4. storočia sa v sobotu pre Kvetnou nedeľou konali procesie z Jeruzalema do Betánie. Podľa východnej tradície bol zrejme Lazár biskupom na Cypre v meste Kition. Tam v 9. storočí našli jeho údajný hrob a pozostatky. Tie na príkaz cisára Leva VI. preniesli do Konštantínopolu a umiestnili v tamojšom chráme spravodlivého Lazára. Dnešný deň je spomienkou na túto udalosť. Po dobití Konštantínopolu križiakmi, sa Lazárove relikvie dostali do francúzskeho Marseille. Tieto relikvie sa dnes nachádzajú vo francúzskom meste Autun.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol