Uloženie úctyhodného pásu našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky

Podľa legendy, apoštoli po smrti Presvätej Bohorodičky pochovali jej telo v Getsemanskej záhrade. Po troch dňoch stráženia pri hrobe sa zjavil Ježiš a opýtal sa apoštolov, čo má urobiť. Tí ho podľa legendy prosili, aby Máriu vzkriesil a posadil ju po svojej pravici. A zakrátko sa zjednotila duša s telom a Mária bola vzatá do neba. Ako legenda ďalej pokračuje, Tomáš znova nebol prítomný, a tomu, že Mária bola vzatá do neba, neveril. Keď však otvoril hrob, aby uvidel Máriino telo, našiel ho prázdny. Ako dôkaz telesného nanebovstúpenia spadol z neba pás Presvätej Bohorodičky. Toľko legenda. Máriin pás uchovávali najprv v Jeruzaleme. Okolo roku 400 ho preniesli do Konštantínopolu, kde ďalších 400 rokov spočíval v blachernskom chráme. Tam sa, okrem pásu, nachádzalo aj Máriino rúcho. Na ikonách sa dnešný sviatok uloženia pásu často znázorňuje spoločne so sviatkom uloženia Máriinho rúcha, ktorý si Gréckokatolícka cirkev pripomína 2. júla. Časti pásu sa neskôr dostali na horu Athos, do nemeckého Trieru a do Gruzínska.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa heilligenlexikon.de, glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol

Naši otcovia svätý Alexander, svätý Ján a svätý Pavol Nový, konštantínopolskí patriachovia

Meno Alexander má grécky pôvod a znamená „obranca mužov“, meno Ján zasa hebrejský pôvod a znamená „Boh je milostivý“ a Pavol má latinský pôvod a znamená „malý“. Alexander bol rozhodujúcim protivníkom Ária, ktorého mali v roku 336 v Konštantínopole znova prijať do cirkevného spoločenstva, preto sa Alexander modlil za jeho smrť. Árius naozaj zomrel, no krátko nato zomrel aj Alexander. Konštantínopolský patriarcha Ján Nový (582-595) sa dostal do sporu s pápežom Pelágiom II. a Gregorom Veľkým kvôli titulu „ekumenického patriarchu“. Ten mu priznala Konštantínopolská synoda z roku 588 a už vtedy znamenal istú zvrchovanosť voči ostatným patriarchom. Napriek rímskemu odporu, si s podporou cisára Maurikia I. (582-602) mohol tento titul ponechať. S Jánom Novým sa spája niekoľko kníh o pokání, tematikou spovede, napomenutiami pre spovedajúcich sa, poučením pre mníšky, kajúcnym zoznamom a rôznymi zoznamami trestov a kajúcnych kánonov. Avšak ich skutočným autorom je mních a diakon Ján žijúci v 9. alebo 10. storočí. Jánovi Novému sa pripisuje dielo O krste, ktoré adresoval Leanderovi zo Sevily a dielo Reč o pokání. Ján Nový zomrel 2. septembra 595. Patriarcha Pavol Nový sa narodil pred rokom 780 v meste Salamis na Cypre. Zastával úrad lektora a neskôr aj diakona. Spočiatku bol obrazoborcom a dôverníkom cisára Leva IV. Na synode v Hereklei v roku 754 odhalil, že obrazoborci zneužili spisy Epifania Salamis. 20. februára 780 sa stal ekumenickým patriarchom v Konštantínopole. 31. augusta 784 sa pre chorobu zriekol svojho úradu a odišiel do kláštora Phloros. Krátko pred smrťou sa postavil na stranu obrancov ikon a podnietil zvolanie Nicejského koncilu v roku 787, ktorý úplne vyriešil obrazoborecký spor.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, BBKL spracoval Ján Sabol

Sťatie úctyhodnej hlavy úctxdného a slávneho proroka, Predchodcu a Krstiteľa Jána

Syn židovského kňaza Zachariáša a Alžbety bol už v materskom lone naplnený Svätým Duchom. Ako veľký askéta bol predurčený pripraviť ľud na príchod Božieho kráľovstva. Jeho domovom bolo mesto Enkarim v hornatom judejskom kraji, 7,5 kilometra západne od Jeruzalema. V 15. roku vlády Tibéria okolo roku 28 nasledoval Božie volanie a začal hlásať krst na odpustenie hriechov a príchod Božieho kráľovstva. Ako miesta pôsobenia sa uvádzajú: púšť v okolí Jordánu, Betánia a Ainon pri Salime. Jánovo účinkovanie sprevádzajú zástupy ľudí; zhromaždil okolo seba skupinu učeníkov, ktorých učil pôst a modlitbu. Pri krste Ježiša Ján dostal uistenie o jeho mesiášskom poslaní. Ježiš ho nazval viac ako prorokom, poslom oznamujúcim príchod Boha, znovu prichádzajúcim Eliášom. Pôsobenie Jána končí po zatknutí Herodesom Antipasom. Synoptici vidia príčinu zatknutia v tom, že Ján kritizoval Herodesa a jeho cudzoložný vzťah s Herodiadou, aj ďalšie jeho zlé rozhodnutia i vlastnosti. Antipas sa obával, že veľké zástupy Jánových prívržencov by mohli spôsobiť vzburu. Ján počas svojho uväznenia v pevnosti Macheirus východne od Mŕtveho mora, poslal za Ježišom dvoch učeníkov s otázkou, či je naozaj Mesiášom. Napokon dal Antipas Jána na podnet Herodiady počas oslavy svojich narodenín sťať. Jánovu hlavu daroval Herodiadinej dcére Salome, ako si to dievča želalo. V čase svojej popravy Ján nemal ešte ani 40 rokov. Jeho učeníci ho pochovali, podľa nehodnovernej tradície zo 4. storočia, v samárijskej Sebaste. História dnešného sviatku siaha do 5. storočia. Je dňom, keď v Samárii vysvätili chrám svätého Jána. Dnešný sviatok sťatia hlavy Jána Krstiteľa sa vo východných cirkvách spája s prísnym pôstom.

Prepodobná matka Teodora Solúnska

Jej meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“.Teodora sa narodila okolo roku 812 na gréckom ostrove Ejina (v minulosti Aigina) neďaleko Atén. Pochádzala zo zbožnej rodiny. Otec bol kňazom, brat diakonom a sestra mníškou. Ešte ako mladú ju zasnúbili. Vydala sa a narodili sa jej tri deti, z ktorých prežila len dcéra. Vpád Arabov v roku 824 ju prinútil utiecť z ostrova do Solúna. Dcéru, ktorá sa jej tam narodila, zasvätila Bohu. Keď jej zomrel manžel, vstúpila v Solúne do tamojšieho kláštora svätého Štefana. Po viac ako 5 desaťročiach kláštorného života, zomrela v povesti svätosti 29. augusta 892. Zachovala sa nám správa, že už v deň jej pohrebu sa uzdravil človek, ktorý pobozkal jej ostatky. Tak jej telo preniesli do chrámu svätého Štefana v Solúne. Dnešná svätica je patrónkou tohto gréckeho mesta. Autormi jej životopisu sú Mikuláš Kabasilas a Ján Staurakios.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL, glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol

Náš prepodobný otec Mojžiš Etiópsky

Jeho meno po egyptsky znamená „dieťa“ a po hebrejsky „vytiahnutý z vody“. Mojžiš Etiópsky, známy aj pod prívlastkom „zbojník“, sa narodil okolo roku 320. Najprv bol otrokom jedného zo štátnych úradníkov. Kvôli početným priestupkom ho vyhnali zo služby. Tak sa stal vodcom bandy zbojníkov. Nečakane sa obrátil a stal sa mníchom a kňazom v skýtskej púšti. Tam ho počas prepadu severoafrickí Berberi zavraždili. Zomrel okolo roku 395. Mojžiš Etiópsky zanechal 70 žiakov. Je autorom 18 výrokov otca Mojžiša (Apoftegmata abba Mose).

Náš otec svätý Augustín, hipponský biskup

…

Svätý mučeník Gebre Michal, etiópsky presbyter

…

Svätý a spravodlivý Ezechiáš

Jeho meno po hebrejsky znamená „Boh je sila“. Po zániku Severnej ríše sa Ezechiáš stal Júdskym kráľom v rokoch 721 až 693 pred Kristom. Na rozdiel od svojho predchodcu Achaza, ktorý uprednostňoval pohanské kulty a pridŕžal sa Asýrska, Ezechiáš sa snažil zachovať náboženskú jedinečnosť a štátnu samostatnosť vyvoleného národa. Upevnil Jeruzalem a vybudoval kanál Siloach, aby zabezpečil mestu v prípade obliehania prívod vody. A aby sa oslobodil od Asýrska, ktoré bolo oslabené povstaniami na severozápade a odpadnutím Bábela, vybral si za spojencov susedné národy a Egypt. Avšak v roku 702 si asýrsky kláľ Sinacherib podmanil Bábel a o rok nato podnikol vojenské ťaženie proti západu. Egyptskú armádu porazil pri Elkete. Napriek odhodlaniu sa Sinacheribovi nepodarilo obsadiť Ezechiášove hlavné mesto Jeruzalem. Len mor prinútil asýrsku armádu na ústup. Ezechiášove náboženské reformy, ktoré ľud po zániku severnej ríše a najmä činnosťou proroka Izaiáša prijal, viedli k odstráneniu pohanských ustanovizní, ktoré tam povolil kráľ Achaz. Odstránili sa pohanské oltáre, Ašery, očistil sa chrám a zničili hady, ktorým vzdávali úctu. Ľud sa vrátil k zásadám izraelského náboženstva. Kňazi poučili ľud, zozbierali sa Šalamúnove výroky, ustanovili nový poriadok pre chrámovú službu a príjmy a Pascha sa začala sláviť spoločne v Jeruzaleme.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Prepodobný otec Pimen Veľký

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „pastier“. Pustovník a predstavený Pimen žil s viacerými spoločníkmi v skýtskej púšti v čase úpadku pustovníctva. Bratia sa vzhľadom veľmi nelíšili od ostatných ľudí, ibaže bývali v púšti a nasledovali príklad svätého Makaria. Pimen nebol pre ostatných iba dobrým učiteľom duchovného života, ale aj príkladom, podľa vzoru ktorého mohli jeho žiaci vzrastať. Pimen už ako mladík okolo roku 385 odišiel do samoty a podstúpil všetky námahy starých pustovníkov, poslušnosť voči predstavenému, chudobu z vôle Božej, odriekanie vizuálnych a chuťových pôžitkov a tichú manuálna prácu, spojenú s premýšľaním o duchovných veciach. Pimen vynikal takou prísnou askézou a vierou v zmŕtvychvstanie, že sa ani nestretol s matkou, ktorá ho prišla navštíviť. Vo vysokom veku okolo roku 451 prepodobný Pimen zomrel. O rozšírení úcty k nemu aj na západe svedčí Rímske martyrológium. Na východe je známy najmä pre veľké množstvo výrokov, ktoré sú zachytené v zbierke výrokov egyptských ranokresťanských otcov púšte „Apophthegmata Patrum“, ktorá vznikla v piatom storočí. Popri svätom Antonovi a Makariovi patrí k najznámejším kresťanským mníchom neskorej antiky.

Svätý Hosius Vyznávač, cordobský biskup

Meno dnešného svätca má hebrejský pôvod a znamená „moja sila je Jahve.“ Dnešný svätec sa narodil okolo roku 256 v Španielsku, pravdepodobne v Cordobe. Ako biskup tohto mesta sa zúčastnil na synode v Elvíre. V čase prenasledovania za cisára Maximiána sa z neho stal vyznávač. V období rokov 312 až 326 pôsobil na cisárskom dvore Konštantína Veľkého ako cirkevno-politický poradca. V roku 324 ho ako cisárskeho vyslanca poslali na východ, aby urovnal ariánsky spor. Z tohto dôvodu sa koncom tohto istého roka konala miestna synoda v Alexandrii a začiatkom roka 325 provinciálna synoda v Antiochii. V lete toho istého roku Hosius predsedal 1. ekumenickému koncilu v Nicei. Mal vplyv na pravoverné vyhlásenie (výrok) koncilu a na zavedenie termínu homousios („jednej podstaty“). Rovnako aj na neúspešnej synode v Sardike z roku 343, podnietil väčšinu kánonov. Hosius sa rozhodujúco postavil proti pokusom cisára Konštantia II., dosiahnuť u západných biskupov odsúdenie Atanáza a vo významnom liste karhal cisárovo miešanie sa do cirkevných záležitostí. Preto ho v roku 356 predvolali na cisársky dvor a rok väznili v Sirmiu. Zlomený vyhrážkami a týraním, Hosius podpísal krajne ariánsku 2. sirmijskú formuláciu. Potom sa smel vrátiť do svojho biskupstva v Cordobe. Tam zakrátko aj zomrel. Pred smrťou verejne odvolal vyhlásenia, ktoré mu nanútili v Sirmiu. Svätého Hosia, biskupa Cordoby západné martyrológiá nespomínajú.

Náš otec svätý Libérius, rímsky pápež

Meno dnešného svätca má latinský pôvod a znamená „slobodný.“. Pápež Libérius bol Rimanom. Jeho pontifikát od 17. mája 352 do 24. septembra 366 spadá do obdobia ariánskych sporov. Aj Rím na západe tvrdo pocítil násilnú politiku ariánsky naladeného cisára Konštancia II. Libériov predchodca Július I. sa zastal Atanáza Veľkého a prial si ríšsky koncil v Aquileji. Avšak cisár Konštancius na synodách, ktoré sám zvolal v Arles (353) a v Miláne (355), dosiahol odsúdenie Atanáza . Libéria predvolali do Milána, ostal však pred cisárom neoblomný, a tak ho poslali koncom roka 355 do vyhnanstva do Beroie. V Ríme sa, ako protibiskup, dal uviesť do úradu Félix II. Utrpenie vyhnanstva dohnalo postupujúcou osobnou potupou Libéria až k úplnej kapitulácii. O tomto svedčia jeho 4 listy z vyhnanstva, ktoré začiatkom roka 357 adresoval Hilariovi Pictaviensisovi. Libérius sa podriadil cisárovi, súhlasil s vylúčením Atanáza a podpísal nejednoznačné vyznanie viery. Podpísal tiež 3 sijmijskú formuláciu s dodatkom, že Syn je vo svojej podstate vo všetkom podobný Otcovi. Po tom sa Libérius smel vrátiť do Ríma. Podľa cisárovej vôle mal vládnuť spoločne s Felixom II., avšak protibiskupa vyhnali. Napriek radosti v Ríme mal v ostatnej Cirkvi Libérius ťažko narušenú povesť. Rímska cirkev od tejto udalosti prestala zohrávať v nasledujúcich sporoch hlavnú rolu, čo nezodpovedalo jej veľkej tradícii. Na dvojitej synode v Rimini-Seleúcii z roku 359, na ktorú nepozvali ani nevyslali pápežských legátov, víťazila cisárova politika nútenej únie. Až tolerančná politika cisára Juliána Odpadlíka, ktorý chcel podporiť zmätok, umožnila slobodný teologický spor. Pápež Libérius sa pripojil k snahám o uzmiernenie bývalých obrancov Nicejského koncilu. Na prelome rokov 362 a 363 sa v uzmierujúcom liste talianskym biskupom a v odpovedi biskupom východu v roku 366. jasne prihlásil k Nicejským uzáverom a ostro odsúdil heretickú formuláciu z roku 359. Libérius vybudoval veľkolepú baziliku Liberiana, dnes známu ako S. Maria Maggiore. Hieronymovo martyrológium ho spomína 23. septembra.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, LThK spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Adrián a Natália

Mená dnešných svätcov majú latinský pôvod; Adrián znamená „muž od mora“ a Natália „vianočná“. O dnešných svätcoch chýbajú overené historické správy. Ako píše životopisná legenda, ktorá sa zachovala po grécky a latinsky, Adrián bol dôstojníkom. Keď mal prenasledovať kresťanov, odhodlanie 23 veriacich podstúpiť smrť pre Krista ho získalo pre kresťanstvo. Za cisára Maximiána alebo Licínia ich spoločne popravili okolo roku 305 v Nikomédii. Svätá Natália bola Adriánovou manželkou. Po manželovej smrti preniesla jeho pozostatky do Byzancie. Už vtedy sa Adrián tešil obľube u veriacich. V 7. storočí preniesli jeho pozostatky do Ríma. Pápež Honorius I. premenil zasadaciu sálu senátu v Rímskom fóre na chrám a zasvätil ho patrocíniu svätého Adriána. Dnes je z tejto časti ruina. V 12. storočí sa svätcov kult rozšíril aj do severného Francúzska a Holandska. Adrián je patrónom hlavného mesta Portugalska Lisabonu.

Svätý Eliáš, syrakúzsky biskup

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „môj Boh je Jahve“. Eliáš bol spočiatku diakonom v biskupskom chráme v Syrakúzach na ostrove Sicília. Po tom, čo zomrel tamojší biskup Peter, počas voľby jeho nástupcu, chcela väčšina kléru a ľudu na biskupskom stolci Zosima, predstaveného kláštora svätej Lucie a muža svätej povesti. Diakon Eliáš sa veľmi namáhal, aby tento úrad prijal Zosimus a nie ďalší kandidát, istý Venerius, ktorý nemal dobrú povesť. So slzami vraj prosil predstaveného, aby neodmietal prijať službu biskupa. Keď Zosimus súhlasil, pápež Teodor I. ho ustanovil za biskupa syrakúzskej cirkvi. Po smrti Zosima pápež Vitalián ustanovil za jeho nástupcu dnešného svätca Eliáša. Tamojšiu cirkev spravoval do roku 664, kým nezomrel v Pánovi.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThLK, BBKL, VHL spracoval Ján Sabol

Blažený hieromučeník Metod Dominik Trčka, protoigumen michalovskej viceprovincie redmptoristov

Dominik Trčka sa narodil 6. júla 1886 v českom Frídlande nad Ostravicou. V roku 1902 vstúpil do Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi), a o 8 rokov neskôr, po štúdiách teológie, ho arcibiskup Leo Skrbenský vysvätil za kňaza. Pôsobil v Prahe, v mariánskej svätyni na Svatej Hore a v Plzni. Počas Prvej svetovej vojny sa venoval utečencom z Chorvátska, Slovinska a Ruska. Túžba pracovať medzi kresťanmi východného obradu sa mu splnila v roku 1919, keď ho predstavený Pražskej provincie redemptoristov poveril pastoračnou prácou medzi veriacimi gréckokatolíkmi v ukrajinskom Ľvove. Od tohto času sa datuje aj jeho druhé meno – Metod. V decembri 1921 ho poslali do Stropkova, kde založil so spolubratmi prvú komunitu redemptoristov byzantského obradu. V roku 1924 sa stal predstaveným komunity a začal rozvíjať misionársku činnosť v Prešovskej, Mukačevskej a Kirževackej eparchii. Okrem hlásania Božieho slova a ľudových misií založil spoločenstvá Matky Ustavičnej Pomoci a modlitby svätého ruženca. V roku 1931 sa spoločenstvo redemptoristov presťahovalo do nového domu v Michalovciach, kde sa stal Metod predstaveným. Pod jeho vedením sa pastoračná činnosť redemptoristov rozšírila na celý Zemplín. Dokončil stavbu chrámu a tiež založil fond pre istý konvent sestier. Počas druhej svetovej vojny podstúpili redemptoristi mnohé utrpenia. 21. decembra 1945 bola komunita redemtoristov východného obradu kánonicky ustanovená na Viceprovinciu Michalovce a v marci r. 1946 bol Metod vymenovaný za prvého predstaveného viceprovincie. Pod jeho vedením sa redemptoristi vrátili do Stropkova, kde postavili chrám Sv. Cyrila a Metoda, založili dom v Sabinove, venovali sa misiám a publikačnej činnosti. S príchodom komunistického režimu bola Michalovská provincia v roku 1949 zrušená a v noci z 13. na 14. apríla 1950 boli všetci rehoľníci prevezení do sústreďovacích táborov. Metoda previezli najprv do Podolínca a odtiaľ viackrát do neslávneho „Mlyna Leopoldova“. Počas procesu, 12. apríla 1952, ho obvinili zo špionáže, protištátnej činnosti a pokusu o útek za hranice. Metoda odsúdili na 12 rokov väzenia. Svoje posledné roky života prežil vo väzniciach v Ilave, Mírove a Leopoldove. Keď počas Vianoc dozorca začul, ako si spieva jednu z vianočných kolied, v momente ho preložili do „korekcie“, kde následkom drsného a nezdravého prostredia dostal tuberkulózu a 23. marca o 9:00 roku 1959 zomrel. Pochovali ho na väzenskom cintoríne. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi preniesli v roku 1969 jeho pozostatky do chrámu Svätého Ducha v Michalovciach. Tu sa nachádzajú dodnes. V roku 2001 ho Ján Pavol II. vyhlásil v Ríme za blahoslaveného.

Svätý apoštol Títus

Meno Títus má latinský pôvod a znamená „holub“. Títus bol spolupracovníkom apoštola Pavla. Jeho meno sa v Novom zákone objavuje len v Pavlových listoch, Skutky apoštolov ho nespomínajú. Títus bol rodeným pohanom a podľa Títovho listu ho pre evanjelium získal apoštol Pavol. Nie je známe odkiaľ pochádzal, či kedy sa obrátil. Po prvýkrát sa spomína v sprievode apoštola Pavla na jeho ceste na Apoštolský koncil. Počas vrcholiacej krízy v Korinte ho Pavol namiesto seba poslal do Korintu, hoci tam plánoval ísť aj sám a Korinťanom prisľúbil osobnú návštevu. Títovi dal do ruky list, ktorý napísal hlboko zarmútený, aby získal naspäť tamojšie spoločenstvo. Medzitým sa ustarostený Pavol vydal z Efezu do Macedónska a dohodol si stretnutie s Títom v Troase. Keď ho tam nestretol, cestoval v ústrety Títovi do Macedónska. Keď sa stretli, Títus odovzdal Pavlovi potešujúcu správu, že väčšina korinstského spoločenstva mu bola verná. Nato poslal Pavol Títa do Korintu s ďalším listom, ktorý poznáme ako Druhý list Korinťanom, a s úlohou, aby ukončil zbierku pre kresťanské spoločenstvo v Jeruzaleme, ktorá sa tam už dlho pripravovala. Podľa Títovho listu ho Pavol v polovici šesťdesiatych rokov nechal na Kréte a poslal mu list, v ktorom ho, okrem iného, volá, aby čo najskôr prišiel za ním do Nikopolisu. Vo vedomí blížiacej sa smrti poslal Pavol Títa do Dalmácie. Podľa neskorších správ, napríklad aj Euzébia z Cézarey, sa Títus po Pavlovej smrti vrátil na Krétu. Tam v meste Gortyna, ako biskupskom sídle, zomrel zrejme pokojnou smrťou vo veku 94 rokov.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.vatican.va, LThK spracoval Ján Sabol

Svätý hieromučeník Eutychés

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „šťastný“. Žiak apoštola Pavla a evanjelistu Jána pochádzal pravdepodobne z palestínskej Sebasty. Bol možno tým mladíkom z Troasu, ktorý počas Pavlovej reči zaspal na okne. Hlboko zaspal, vypadol z tretieho poschodia a Pavol ho vzkriesil. Grécke synaxáre uvádzajú, že bol žiakom apoštola Jána a neskôr aj Pavla. Po misijnej spolupráci s apoštolom Pavlom ho ustanovili za biskupa v Sebaste, kde zrejme zomrel ako mučeník. Podľa Rímskeho martyrológia Eutychés hlásal evanjelium na mnohých miestach, za čo ho uväznili, mučili a popravili.

Svätý mučeník Tation

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „ustanovuje“. Tation je mučeníkom z kappadóckeho mesta Klaudiopolis. Zomrel za vlády cisára Diokleciána. Miestodržiteľ, ktorý ho odsúdil, sa vraj volal Urban. Rímske martyrológium uvádza ako miesto umučenia oblasť Izauriu.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, glaubenszeugen.de, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätý hieromučeník Irenej, lyonský biskup

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „mierumilovný“. Lyonský biskup Irenej pochádzal z Malej Ázie a bol žiakom Polykarpa, cez ktorého nadväzuje na tradíciu apoštolov a evanjelistu Jána. Za cisára Marca Aurélia sa stal kňazom v Lyone a kvôli montanizmu ho poslali do Ríma. V roku 177 alebo 178 sa stal nástupcom mučeníka a biskupa Pothina z Lyonu. Irenej bojoval proti gnosticizmu. Pri spore o termín slávenia Paschy, napomenul pápeža Viktora I., aby zachoval mier s ázijskými cirkvami. Irenej sa zrejme zaslúžil o misijnú činnosť na veľkých územiach východnej Gálie. O sklonku jeho života chýbajú overené správy. Podľa Gregora z Tours zomrel ako mučeník okolo roku 202. Pre Ireneja je náuka apoštolov zdrojom náboženských pravidiel a „zdrojom pravdy“. Náuku podľa jeho slov uchovávajú cirkvi, ktoré založili apoštoli a biskupská postupnosť v nich udržuje správnosť ich náuky. Pretože biskupi sú nástupcami apoštolov, majú charizmu pravdy. Medzi apoštolskými cirkvami prislúcha cirkvi v Ríme, založenej Petrom a Pavlom „silnejšie prvenstvo“. Na rozdiel od gnostického dualizmu učil, že je jeden Boh, Stvoriteľ a Boh, Otec Ježiša Krista, jeden plán spásy a jedno zjavenie. Svätý Duch je princípom milosti a života. Kristus ako nový Adam vytvorí nové stvorenie, znova ho obnoví a privedie k počiatku. Popri novom Adamovi v Márii vidí novú Evu. Stvorenie je dobré a telo bude vzkriesené. Eucharistia je skutočným telom Krista, obetou novej zmluvy. Sv. Irenejovi ako teológovi a svedkovi apoštolskej a cirkevnej tradície, patrí osobitné ocenenie.

Svätý mučeník Lupus

Meno dnešného svätca má latinský pôvod a znamená „vlk“. Svätý Lupus, ako o ňom píše Rímske Martyrológium, bol otrokom, ktorý sa obrátil na kresťanstvo a zomrel ako mučeník. Podľa gréckych mineí ho sťali. Okrem veriacich latinského a byzantského obradu, si ho ctia aj koptskí a sýrski kresťania. Ako píše životopisná legenda, Lupus bol služobníkom svätého veľkomučeníka Demetera. Bol pri umučení svojho pána. Zachytil jeho krv a keď vraj do nej namáčal Demeterov prsteň, chorí sa uzdravovali a zlí duchovia opúšťali posadnutých. Preto ho vraj dal Maximián uväzniť a v Solúne zabiť. Iná tradícia o Lupovi píše, že bol biskupom a zomrel ako mučeník v panónskom Sirmiu.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Agatonik a spoločníci

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „dobrý víťaz“. Agatonik a spoločníci sú mučeníkmi z konca 3. storočia za vlády cisára Maximiána. Agatonik patril k patricijom a priviedol mnohých ľudí ku kresťanstvu. Zótik bol kresťanským filozofom z Bitýnie. Pri Čiernom mori ho spoločne so žiakmi zajali a niektorých popravili. Zótika však priviedli do Nikomédie, kde bol už uväznený Agatonik s ďalšími kresťanmi. Tu ich jedného po druhom popravili. V Konštantínopole zriadili chrám na počesť dnešného svätca Agatonika.

Svätý hieromučeník Atanáz, tarzský biskup a spoločníci

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „nesmrteľný“. Atanáz bol za čias cisára Valeriána biskupom v cilicíjskom meste Tarzus. Keď sa povesť o ňom rozniesla až do Seleúcie, kde žila vtedy pohanka Antusa, vzala dvoch svojich sluhov a tajne sa vybrala za biskupom Atanázom. Ako píše životopisná legenda, Atanáz – upozornený anjelom – im šiel naproti. Keď sa stretli, vraj na príhovor Atanáza vytryskla voda uprostred púšte a tak ich mohol Atanáz pokrstiť. Svätá Antusa odišla do samoty a žila až do smrti v púšti ako pustovníčka 23 rokov. Biskupa Atanáza a jej dvoch sluhov – pretože boli kresťanmi – zajali a po krutom mučení koncom 3. storočia zavraždili.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.glaubenszeugen.de, VHL spracoval Ján Sabol