Svätí veľkí králi a apoštolom rovní Konštantín a Helena

Cisár Konštantín Veľký je svätcom, ktorého si dnes pripomína Gréckokatolícka cirkev. Jeho meno má latinský pôvod a znamená „stály, pevný“. Narodil sa okolo roku 285 ako syn Konštancia Chlora a svätej Heleny. Svoju mladosť strávil v Nikomédii na dvore cisára Diokleciána. Po smrti otca v Británii ho roku 306 oddiel vyhlásil za Augusta. O rok neskôr si vzal za manželku cisárovu dcéru Faustu, a tak si udržal vládu na severozápade ríše. Na kresťanskú otázku odpovedal podobne ako jeho otec – umiernenou politikou a sám bol stúpencom pohanského boha slnka, ako to dokazuje aj jeho oslavná reč z roku 310. Tolerančný edikt hlavného cisára Galéria z roku 311 nosí aj jeho meno. Pre rozšírenie svojej moci podnikol Konštantín v roku 312 vojenské ťaženie proti Maxenciovi. Rozhodujúca bitka sa udiala 28. októbra pri Milvijskom moste. Po víťazstve ho v Ríme vítali ako osloboditeľa. V kresťanskej tradícii sa s týmto vojenským ťažením spája Konštantínovo obrátenie ku kresťanskej viere. Podľa rímskeho cirkevného spisovateľa Lactantia, Konštantín dostal pred bitkou v sne napomenutie, aby dal na štíty nebeský znak Boha a nato označil štíty monogramom Krista. Euzébius na základe osobnej správy cisára oznamuje, že Konštantín videl na nebi nad slnkom svetelný kríž s nápisom „Ἐν τούτῳ νίκα“ – v tomto znamení zvíťazíš a v nasledujúci deň dal vyhotoviť zástavu s Kristovým monogramom. Obe správy sa zhodujú vo svojej podstate: jednoduché znamenie kríža bolo Konštantínom pretvorené na Kristov monogram a víťazstvo dosiahol mocou kresťanského Boha. V roku 315 sa tento monogram objavil v podobe strieborného medailónu na cisárovej helme. Do tohto obdobia spadá aj do skaly vytesaný monogram s nápisom „hoc vince“ – v tomto znamení zvíťazíš na stene pod bazilikou sv. Petra. Od konca roku 312 obohatil Konštantín kresťanskú Cirkev rôznymi darmi a privilégiami. Vo februári 313 sa dohodol s Licíniom na nábožensko-politickom programe, ktorý išiel v ústrety kresťanstvu viac, ako Galériov edikt. Proti Donatistom v Afrike zakročil pomocou svojich úradníkov, synodou v Arles (314) a napokon aj vojenským zásahom. Rozličnými zákonmi, ako udelením súdnej právomoci biskupom, sa usiloval o začlenenie Cirkvi do štátu. Licínius , s ktorým v roku 316 viedol vojnu, zasa postupoval od roku 320 voči kresťanom tvrdo. Tak získal Konštantínov posledný boj o univerzálnu moc charakter náboženskej vojny. V roku 324, po víťazstve pri Chrisopolis, ovládol aj východ. Naplnený vierou a túžbou darovať ríši duchovnú jednotu, zaoberal sa sporom o Ária a zvolal v roku 325 prvý všeobecný koncil do Nicey. Na ňom sa usiloval o prijatie jednej podstaty Loga s Otcom vo vyznaní viery a o zosúladenie cirkevných zoskupení so štátnymi provinciami. Konštantín výrazne zasahoval do obsadzovania biskupstiev a do práce synod. Pri zachovaní vtedajšieho poriadku sa zaslúžil o pokresťančenie verejného života, kresťanom poskytol vysoké úrady a svojej novej rezidencii Konštantínopolu daroval kresťanský kult ako životný princíp. Zároveň nezakázal pohanstvo a naďalej ostal Pontifex maximus. Jeho nábožnosť dokazujú početné cirkevné stavby v Trieri, Ríme (Lateránska bazilika, bazilika sv. Petra) a v Jeruzaleme (najmä bazilika Božieho hrobu). V konštantínopolskom chráme Dvanástich apoštolov si pripravil hrobku. Na smrteľnej posteli prijal krst a pochovali ho na jeho prianie v mauzóleu, uprostred pamätných tabulí dvanástich apoštolov. Na východe sa začal uctievať ako apoštolom rovný a na západe sa, najmä v stredoveku, stal vzorom kresťanského vládcu.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Tallelaios

Jeho meno má grécky pôvod. Dnešný svätec pochádzal z oblasti dnešného Libanonu a bol lekárom. Po tom, čo ho zadržali v cilicíjskom meste Ankyra, ho mučili a nakoniec popravili. Svätý Tallelaios zomrel v roku 284.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa BBKL spracoval Ján Sabol

Svätý hieromučeník Patrik, pruského biskupa a jeho spoločníkov v utrpení

Meno Patrik má latinský pôvod a znamená „urodzený“. Dnešný svätec bol v prvom storočí biskupom v bitýnijskom meste Prusa. S troma ďalšími predstaviteľmi Cirkvi ho uväznili, mučili a popravili. Mučenícku smrť pre Krista podstúpili okolo roku 100.

Svätý Ján, biskup Gótov

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. Biskup Gótov, Ján, žil v 8. storočí. Už v mladosti si obľúbil asketizmus. Ján tiež vykonal púť do Jeruzalema a navštívil posvätné miesta. Keď sa vrátil do vlasti obrazoborecký cisár Konštantín Kopronymos, poslal gótskeho biskupa do vyhnanstva. Gótovia na Jána naliehali, aby sa stal ich biskupom. Ján preto odišiel do Gruzínska, ktoré neupadlo do obrazoboreckej herézy a dal sa vysvätiť. No kvôli Chazarom sa nemohol vrátiť k svojim veriacim. Vrátiť sa mu podarilo až po smrti panovníka v roku 790. V tom istom roku zomrel aj on. Jánovo telo pochovali v kláštore na Kryme v chráme svätých apoštolov Petra a Pavla, ktorý sám vystaval.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.glaubenszeugen.de, OCA, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Teodot z Ankyry a sedem svätých panien

Meno Teodot má grécky pôvod a znamená „Bohom daný“. Podľa diela Mučeníctvo Teodota, ktorého autorom je údajný očitý svedok Neilos, vlastnil Teodot v Ankyre pohostinstvo. Keď jeho, vtedy už stará teta, svätá Tekusa, podstúpila s ďalšími 6 ženami mučenícku smrť tak, že ich utopili v rybníku, Teodot vylovil ich telá a pochoval ich. Tento skutok lásky sa však stal príčinou jeho krutého umučenia. Zomrel v Ankyre v roku 303/304, alebo 311/312.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätý apoštol Andronik a spoločníčka Júnia

Meno Andronik má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Meno Júnia má indoeurópsky pôvod a znamená „dievčina“. Andronika a jeho spoločníčku Júniu pozdravuje Pavol v liste Rimanom. Oboch nazýva pokrvnými a spoluväzňami, ktorí sa stali kresťanmi ešte pred Pavlom a boli známymi medzi apoštolmi. Zrejme sa jednalo o židokresťanských putujúcich misionárov. Neskoršie legendami opradené podanie z čias Origena radí oboch dnešných svätcov medzi 72 Ježišových učeníkov a Andronika opisuje ako biskupa v Pannónii alebo v Španielsku. Rímske Martyrológium dnešných svätcov nespomína.

Svätý Štefan, konštantínopolský arcibiskup

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Dnešný svätec bol najmladším synom byzantského cisára Basileia I. Makedónia a Eudokie Ingeriny. Cisár Lev VI. Filozof, ustanovil svojho šestnásťročného brata Štefana za nástupcu zosadeného konštantínopolského patriarchu Fócia. Štefan bol Fóciovým žiakom a synkelom, čiže osobným poradcom a spolupracovníkom pri otázkach správy a cirkevného práva. Štefana za biskupa vysvätil Teofan z Cézarey. Do úradu nastúpil 18. decembra 886. Grécke menológiá spomínajú, že si zodpovedne plnil všetky pastierske povinnosti. Zachovala sa zbierka cirkevných nariadení, ktoré patriarcha Štefan adresoval svojmu bratovi Levovi VI. Svätý konštantínopolský arcibiskup Štefan zomrel 17. alebo 18. mája 893.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Náš prepodobný otec Teodor Posvätený, učeník sv. Pachómia Veľkého

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Bol učeníkom svätca – ktorého sme si propomínali včera – Pachómia Veľkého. Teodor sa narodil okolo roku 314. Podobne ako svätý Pachómios pochádzal z hornoegyptského mesta Esna. Ako štrnásťročný vstúpil do kláštora a stal sa obľúbeným žiakom Pachómia Veľkého. Od roku 350 až do svojej smrti viedol spoločne s Horsiesim pachómiove kláštory. Zaviedol niekoľko reforiem a založil päť nových kláštorov. Od Teodora sa ako fragmenty zachovali mníšske poučenia a listy. Na rozdiel od Pachomiovho diela sa im nedostalo takej veľkej vážnosti.

Svätý Alexander, jeruzalemský arcibiskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „obranca mužov“. Svätý Alexander navštevoval známu školu v Alexandrii a bol priateľom Origena. Začiatkom 3. storočia sa stal biskupom v kapadóckej Cézarei. Počas prenasledovania kresťanov za cisára Septima Severa ho do roku 211 väznili. Počas púte do svätých miest ho zvolili za biskupa koadjútora už starého jeruzalemského biskupa Narcisa. Okolo roku 222 sa stal jeho nástupcom. Spoločne s Teoktistom z Cézarey vysvätil v roku 230 Origena za kňaza. V nasledujúcom období sa ho zastal proti obvineniam Demetria z Antiochie. V Jeruzaleme Alexander zriadil bohatú knižnicu, ktorú využíval pri písaní svojich cirkevných dejín aj Euzébius z Cézarey a vo svojom diele uvádza viacero Alexandrových listov. Vo vysokom veku dnešného svätca pre kresťanskú vieru uväznili v Cézarei. Tam zomrel v roku 250, alebo 251.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Náš prepodobný otec Pachomius Veľký

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Silný“. Zakladateľ cenobitizmu, priestorovej a asketickej formy spoločenstva mníchov pod jednotným vedením, sa narodil okolo roku 287 v hornoegyptskom meste Esna ako syn pohanských roľníkov. Po ukončení vojenskej služby prijal krst a v roku 308 sa stal pustovníkom. V rokoch 320-325 vybudoval v Tabennisi veľký kláštor, v ktorom sa mnísi zjednotili v cenobitickej forme života. Pachomius sa stal ich predstaveným. Dnešný svätec bol znalcom biblie, ignoroval vplyv gréckej kultúry – helenizmus a pohŕdal origenizmom, gnosticky sfarbenou mylnou náukou, využívajúcou ako zdôvodnenie Origenovo dielo. I keď mal rešpekt pred klérom, i vízie a dar rozlišovania, musel sa na synode v Latapolis (okolo +346) obhajovať pred biskupmi z obvinení. Napriek tomu si zachoval úctu k Atanázovi Veľkému. Prepodobný Pachomius Veľký zomrel 14. mája v roku 347 v meste Pbau. Až do jeho smrti vzniklo v uzavretom zväzku 9 veľkých mužských kláštorov s deviatimi tisíckami mníchov a dva ženské kláštory. Jeho najvýznamnejšími žiakmi a nástupcami vo funkcii predstaveného boli Petronios (+347), Horsiesi a zajtrajší svätec Teodor Posvätený. Pachomiove pravidlo, ktoré sa nezachovalo v pôvodnej podobe, sa veľmi líši od všeobecných mníšskych pravidiel. Jeho základnými bodmi sú diskrétnosť, disciplína, jednotnosť a harmónia pri modlitbe, pri práci, pri stole, a pri obliekaní. Zachovali sa koptské fragmenty a neskoršie grécke výťahy z jeho diela, ktoré Hieronym v roku 404 preložil do latinčiny. Jeho text si po stáročia zachoval svoj vplyv .

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Izidor

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Dar egyptskej bohyne slnka Isis“. Izidor je mučeníkom z ostrova Chios v Egejskom mori pravdepodobne z čias vlády cisára Diokleciána. Podľa legendami opradeného životopisu sa s flotilou plavil z Alexandrie na ostrov Chios, kde ho za čias cisára Décia v treťom storočí sťali. V šiestom storočí postavili na ostrove jemu zasvätenú baziliku, v ktorej bolo pochované aj jeho telo. Svätec sa tu tešil mimoriadnej úcte. Jeho pozostatky sa od 12. storočia nachádzajú v Bazilike sv. Marka v Benátkach, kde mu v 14. storočí postavili kaplnku. Svätý Izidor je patrónom námorníkov, ostrova Chios a Benátok.

Svätý mučeník Maximus

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „najvyšší“. Maximus je mučeník z Ázie, ktorý trpel za vlády cisára Décia. Za Krista zomrel okolo roku 250. Bližšie biografické údaje o svätom Maximovi chýbajú. Grécke synaxáre, ako aj Hieronymovo martyrológium, uvádzajú vo svojich zoznamoch svätých viacerých mučeníkov Maximov, o ktorých nič konkrétnejšie nevieme.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL, VHL spracoval Ján Sabol

Svätá mučenica Glykéria

Jej meno má grécky pôvod a znamená „sladká“. Podľa legendami opradeného životopisu mala Glykéria rímsky pôvod a bola dcérou konzula, najvyššieho rímskeho štátneho zamestnanca. Ako mučenica zomrela v druhom storočí za cisára Anonina Pia (138-161). Kult k svätej Glykérii sa rozšíril v celej ríši, centrom sa stalo mesto Heraklea v Trácii. Byzantské synaxáre a Rímske martyrológium uvádzajú ako deň jej spomienky 13. máj.

Svätý mučeník Alexander Rímsky

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „obranca mužov“. Alexander bol rodeným Rimanom. Za Krista trpel za vlády cisára Maximiána. Po tom, čo odmietol prísť na posvätenie pohanského chrámu, vyznal ako dôvod pred cisárom svoju vieru. Po krutom mučení ho poslal cisár do vyhnanstva do Trácie. Tam Alexandra nasledovala jeho matka. Tam ho znova mučili a napokon pri meste Drisipara, alebo Drusipera, sťali. Jeho telo vraj strážili štyri psy, kým neprišla matka a nepochovala synovo telo. Zachovala sa zmienka o tom, že kráľ Ararov zrejme rozptýlil jeho kosti, za čo ho, vraj, stihol trest. Časť Alexandrových relikvií je uložená v Prahe.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Naši o. sv. Epifanios, cyperský biskup, a sv. Germanos, konštantínopolský patriarcha

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „zjavujúci sa“. Epifanios sa narodil okolo roku 315 v Besanduk pri antickom meste Eleutheropolis v Palestíne ako syn židovských alebo kresťanských rodičov. Jeho materinskou rečou bola gréčtina. Neskôr sa naučil hebrejsky, sýrsky, koptsky a trochu aj latinsky. Duchovne ovplyvnený Hilarionom z Gazy, odišiel na niekoľko rokov k egyptským mníchom. Tam sa ho na svoju stranu pokúšali získať Gnostici. Ako 20 ročný založil v rodisku kláštor, ktorý viedol tridsať rokov. Na radu Hilarionaho v roku 367 zvolili za metropolitu v Salamis. Epifanios si aj počas tohto úradu ponechal mníšsky odev a spôsob života. Pretože si ho ľud bezhranične vážil, ariánske prenasledovanie za cisára Valensa v roku 371 nemalo naňho dosah. Jeho hlavným zámerom bola podpora mníšstva a boj proti herézam. Na početné žiadosti spoluveriacich napísal svoje hlavné diela Ancoratus (374) a Panarion (274-377). Ako jeden z prvých odhalil chybu apollinarizmu, chybného učenia, ktoré tvrdilo, že Ježiš Kristus mal ľudské iba telo. V roku 376 sa bez úspechu snažil v Antiochii poprieť Melétiovu schizmu a o šesť rokov neskôr prišiel do Ríma na synodu, ktorú zvolal pápež Damazus I. Ako odporca uctievania obrazov roztrhol počas návštevy Palestíny v roku 393 v jednom chráme obrazový záves a pred jeruzalemským biskupom Jánom kázal proti origenizmu, chybnej náuke o negatívnej povahe hmoty, ktorý na svoje zdôvodnenie využíval Origenovo dielo. Epifanios podnietil ním založené kláštory a Hieronyma, niekdajšieho zástancu Origena, k miestnej schizme. Počas nej vysvätil Hieronymovho brata za kňaza pre 400 mníchov. Epifanios sa s odôvodnením ospravedlnil u biskupa Jána a zároveň požadoval zrieknutie sa origenizmu. Ján nato zavolal alexandrijského patriarchu Teofila ako sudcu. Teofil následne Epifania v roku 397 obvinil u pápeža Siricia. Tak sa spor preniesol na západ. Súperiaci Teofil poštval Epifania proti Jánovi Zlatoústemu. Epifanios zakázal Origenove spisy a odsťahoval sa neďaleko Konštantínopolu. Úctivé pozvanie Jána Zlatoústeho odmietol a vyslovil sa za odsúdenie Origena a vykázanie jeho stúpencov. Ovplyvnený protivníkmi Jána Zlatoústeho plánoval škandál počas bohoslužby, avšak pre jeho dobrotu a po rozhovore s origenovými stúpencami, krátko pred Synodou pod dubom odcestoval. Počas cesty domov v roku 403 zomrel. Odpoti Alexandrijčanom a Kappadóčanom je Epifanios zástupcom čisto tradicionalistického a pozitivistického myslenia bez zmyslu pre špekulatívnu teológiu. Zdroj všetkých heréz videl v gréckej vzdelanosti a filozofii . Čistota a prísnosť života ospravedlňujú jeho prílišnú horlivosť a povesť svätosti vysvetľuje autoritu jeho prísnych názorov.

Sv. Germanos, konštantínopolský patriarcha

…

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol