Svätý apoštol Tadeáš

Jeho meno má aramejský pôvod a znamená „odvážny“. Lukášovo evanjelium a Skutky apoštolov nazývajú dnešného svätca Júda Jakubov (Lk 6,16, Sk 1,13), Markovo a Matúšovo evanjelium zasa Tadeáš (Mk 3,18; Mt 10,3). Identitu oboch postáv dosvedčuje už Origenes. Tento názor je prijatý ako v gréckej, tak i latinskej aj sýrskej tradícii. Júda je teda jeho vlastné meno a Tadeáš prímenie. Jeho meno sa nachádza aj v Jánovom evanjeliu (Jn 14,22). Tradícia, ktorá popisuje jeho pôsobenie, je veľmi rozdielna, lebo došlo k zmiešaniu a zámenám s inými osobami. Ako jeho misijné územia sa spomínajú: Edessa, Sýria, Mezopotámia, Fenícia, Arménsko a Perzia.

Svätá mučenica Bassa

Jej meno má hebrejský pôvod a znamená „dcéra Jahveho“. Svätá Bassa je mučenica zo sýrskej Edessy. Podobne ako matka makabejských bratov, aj ona povzbudzovala svojich synov Teognisa, Agaba a Pista, aby vydržali znášať mučenie pre vieru. Spoločne ju s jej synmi sťali za cisára Maximiána začiatkom 4. storočia. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré Bassu a jej synov spomína dnes, 21. augusta.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Samuel

Jeho meno je hebrejského pôvodu a znamená „jeho meno je Boh“. Vďaka prvej prorockej knihe Samuelovej sa nám zachovala veľmi komplexná tradícia o Samuelovi. Jeho postava vyniká v postave vodcu národa (1 Sam 7), politika (1 Sam 8-12), kňaza, sudcu, proroka, orodovníka, a nazirejcu – čiže starozákonného askétu, ktorý sa zasvätil službe Bohu sľubom nazireátu (1 Sam 1,11). Aj neskoršie svedectvá dokazujú silný vplyv Samuelom vytvorenej tradície. Samuel pochádzal zo vznešeného efraimského rodu z mesta Ráma. Už ako dieťa ho matka dala do svätyne v Šíle. Cez Jahveho zjavenie je Samuel povolaný za proroka. Prorocky konal aj keď odišiel zo Šíla, keď ho zničili Filištínci. Spojil aj sa s prorockým obrodením vtedajšej doby, ktoré charakterizoval zástup prorokov prechádzajúcich po celej krajine. Popri historicky hodnovernej prorockej tradícii, stojí tiež hodnoverná úloha sudcu, keď rozhodoval o práve a oznamoval Božiu vôľu. Siedma kapitola Prvej knihy Samuelovej dokazuje Samuelovo putovanie naprieč oblasťou Izraela. Z tohto postavenia je z tradície pochopiteľné, že mal rozhodujúci vplyv pri voľbe Šaula za kráľa. Pomocou vplyvu na starších v jednotlivých kmeňoch Izraela obmedzil kráľovu moc. Vôľu kráľa podriadil zákonom Božím aj ľudským. Kráľovi oznámil Božie právo, ktoré v prípade kráľa Amelekitov porušil. Samuel sa stal zakladateľom vzťahu medzi kráľom a jeho prorokom, vzťahu, ktorý pretrval až do zániku kráľovstva. V starostlivosti o zachovávanie Božieho práva sa navzájom v Samuelovi prelínajú úlohy sudcu a proroka. Samuel pri pomazaní Šaula za kráľa použil titul nagid, princ alebo vodca, namiesto slova melek, kráľ, čím poukázal na smerovanie novovzniknutej zbožnosti, ktorá vidí vlastného a jediného kráľa Izraela v Bohu. Hrob proroka Samuela sa nachádzal v Ráme.

Svätý hieromučeník Filip, heraklejský biskup a spoločníci

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „milovník koní“. Filip je biskup z tráckeho mesta Heraklea. Podľa historicky hodnoverného životopisu napísaného po grécky, Filipa zajali spoločne s presbyterom Severom a diakonom Hermesom. Po krutom mučení ich väznili 7 mesiacov. Filipa upálili spoločne s Hermesom 22. októbra 303, alebo 304. Severus zomrel o deň neskôr. Dnešných mučeníkov si obzvlášť uctievajú v talianskom meste Fermo.

Svätý Štefan, uhorský kráľ

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Štefan, uhorský kráľ, sa narodil okolo roku 969, ako syn arpádskeho kniežaťa Gejzu. V roku 973 alebo o rok neskôr ho pokrstil kňaz biskupa Pilgrima z Passau. Birmovku prijal zrejme od sv. Vojtecha (Adalbeta) z Prahy. V roku 995 sa zosobášil s Gizelou, sestrou cisára Henricha II. a o dva roky neskôr nasledoval svojho otca ako knieža Uhorska a pokračoval v pokresťančení krajiny. Víťazstvo nad rivalmi – kniežatami rodov, pohana Koppányho a Gyulu a Ajtonyho, ktorí sa dali pokrstiť v Byzancii, zabezpečili rozšírenie katolíckej viery aj v južnom a juhovýchodnom Uhorsku. Štefan založil viacero kláštorov, medzi nimi aj grécky ženský a jeden pre baziliánov v južnom Uhorsku. Založením dvoch arcibiskupstiev a ôsmich biskupstiev dal krajine cirkevnú organizáciu. K tej sa pripojila aj svetská správa. by potvrdil svoju vládu kresťanského kráľa, požiadal o potvrdenie pápeža Silvestra II. Ten mu s vedomím cisára Ota III. zaslal korunu, náprsný kríž a apoštolské privilégium. Na Vianoce roku 1000 Štefana v meste Gran, dnešnom Ostrihome pomazali za kráľa a korunovali. Jeho Dekréty boli ovplyvnené v mnohých smeroch západnými vzormi a postarali sa o posvätenie nedele a výstavbu chrámov. Obraz kniežaťa, ktorý pochádza z jeho prostredia, predstavuje ideál zbožného a spravodlivého vládcu. Svätý Štefan, uhorský kráľ, zomrel 15. augusta 1038. Pochovali ho v bazilike, ktorú zriadil v Stoličnom Belehrade. Na podnet Ladislava I. Uhorského ho slávnostne svätorečili. Hoci po jeho smrti došlo, aj preto, že ostal bezdetný, k bojom o korunu, dokázali jeho nasledovníci budovať na základoch, ktoré položil. Jeho osoba ostala 1000 rokov symbolom kresťanského kráľovstva v Uhorsku.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Andreja Stratopedarcha a spoločníci

Meno dnešného svätca je gréckeho pôvodu a znamená „mužný“. Podľa gréckej legendy bol dnešný mučeník vojakom a druhým najvyšším dôstojníkom starorímskej légie vo vojne proti Peržanom. Za cisára Maximiána, keď do ríše náhle vpadli Peržania, vraj svojmu vojsku, ktorý mal útok odbiť, prisľúbil víťazstvo, keď prijmú kresťanskú vieru. Napriek početnej presile sa Andrejovej vojenskej jednotke podarilo zvíťaziť. Keď sa cisár dozvedel, že Andrej a jeho jednotka prijali kresťanstvo, dal ich previesť do Cilície kde ich okolo roku 300 popravil prefekt Seleuk. Konštantínopolský synaxár a anglosaský učenec Beda Venerabilis udávajú 2597 spoločníkov a sýrske menologióny 2995 spoločníkov. Toto číslo je myslené obrazne a vyjadruje nekonečnosť. Úcta k Andrejovi Stratopedarchovi je rozšírená najmä na východe.

Svätí mučeníci Timotej, Agapios a Tekla

Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Timotej znamená „uctievajúci Boha“ Agapios „ľúbiť“ a Tekla znamená „Božia sláva“. Svätí Timotej, Tekla s prívlastkom Byzintis a Agapios trpeli v čase Diokleciánovho prenasledovania v rokoch 304 a 306 v Palestíne. Timotej sa v Gaze dostal do rúk miestodržiteľa Urbana po tom, čo odmietol splniť nové cisárove nariadenia – obetovať božstvám. Za neuposlúchnutie bol trest smrti. Timotej zomrel na následky mučenia. Teklu roztrhali v Cézarei divé šelmy. Podobne zomrel aj dnešný posledný svätec Agapios. V aréne ho vraj ťažko zranila medvedica alebo vlčica. Keď Agapios zomrel pochovali jeho telo v mori. Aj západná cirkev si dnešných mučeníkov pripomína 19. augusta. Na ikonách sa Timotej zvykne znázorňovať ako stojí na horiacej hranici.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Flórus a Laurus

Mená dnešných svätcov majú latinský pôvod; Flórus znamená „kvet“ a Laurus „vavrín“. Flórus a Laurus boli dvojčatá a kamenári z Konštantínopolu. Po tom, čo ich majstri Proklos a Maxim zomreli ako mučeníci, odišli do Ilýrie, kde mali na žiadosť prefekta Licióna, postaviť pohanský chrám. Peniaze, čo dostali na stavbu, bratia rozdali chudobným a vystavaný chrám zasvätili kresťanskému Bohu. Pre tento skutok ich mučili a nakoniec utopili v hlbokej studni. Zomreli pravdepodobne v 2. storočí. Ich relikvie neskôr preniesli do Konštantínopolu. V dnešný deň ich spomína aj Rímske martyrológium.

Náš otec svätý Ján, konštantínopolský patriarcha

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. V poradí piaty patriarcha s menom Ján na konštantínopolskom stolci pôsobil v rokoch 669 až 674. Od Gennadia, ktorý začal ako prvý nosiť titul patriarcha, bol dnešný svätec jeho 40. nástupcom. Závery 6. ekumenického koncilu spomínajú patriarchu Jána spoločne s jeho predchodcom Tomášom II. a nástupcom Konštantínom I., v oblasti pravej kresťanskej viery ako nepoškvrnených a bezúhonných.

Náš otec svätý Juraj, konštantínopolský patriarcha

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „poľnohospodár“. V poradí prvý patriarcha s menom Juraj na konštantínopolskom patriarchálnom stolci pôsobil v rokoch 678 až 683. Spočiatku bol stúpencom herézy monoteletizmu, ale obrátil sa, za čo si ho východná cirkev ctí ako svätého. Počas jeho patriarchátu zvolal byzantský cisár Konštantín IV. Tretí konštantínopolský koncil, šiesty všeobecný, ktorý herézu monoteletizmu, náuku o jednej Kristovej vôli, odsúdil. Nie je známe kde patriarcha Juraj zomrel alebo kam ho poslali do vyhnanstva.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Myrón

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „voňavý olej“. Myrón je mučeníkom z mesta Kyzikos. Ako píše životopisná legenda, do mesta ho priviedli na popravu, pretože počas Vianoc putoval Achájskom ako kňaz-misionár. Za prefekta mesta Antipatra ho okolo roku 250 sťali. O úcte k Myrónovi aj na západe svedčí Rímske martyrológium.

Svätí mučeníci Pavol, Juliána a spoločníci

Meno Pavol má grécky pôvod a znamená „malý“ a meno Juliána má latinský pôvod a znamená „z pokolenia Juliánov“. Pavol a jeho sestra Juliána žili v palestínskom meste Ptolemaios, dnešnom izraelskom meste Akko. Ku Kristovi sa im tam slovom a príkladom podarilo pritiahnuť mnoho Židov a pohanov. Keď do mesta prišiel cisár Aurelián, ktorý kresťanov prenasledoval, skončili Pavol a Juliána vo väzení a kruto ich mučili. V utrpení ich vraj potešoval anjel. Ich muky popísal aj Simeon Metafrastes. K nim sa pripojili aj traja vojaci Statonik, Kvadratus a Akakios a spolu zomreli za Krista mečom. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré ich spomína v dnešný deň.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Prenesenie Rukou neutvoreného obrazu nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, to jest svätého plátna, z Edessy do Konštantínopola

Legenda o rukou neutvorenom obraze Ježiša Krista sa odvoláva na Cirkevné dejiny Euzébia z Cézarey. Vraj v časoch, keď Ježiš kázal, vládol v Edesse Abgar. Na celom tele bol zasiahnutý malomocenstvom. Správy o Ježišových veľkých zázrakoch sa šírili v celej Sýrii a zastihli aj Abgara. Napísal Ježišovi list, v ktorom ho žiadal, aby k nemu prišiel a uzdravil ho. Svojho maliara Ananiáša poslal s listom k Ježišovi a zároveň ho poveril namaľovať Ježišovu podobu. Keď Ananiáš prišiel do Jeruzalema, našiel Ježiša obklopeného ľuďmi. Nepodarilo sa mu prísť k nemu bližšie, tak sa zobďaleč pokúšal namaľovať Ježišov portrét, no nedarilo sa mu to. Keď ho uvidel Ježiš, dal mu list pre Abgara a prisľúbil, že pošle svojho žiaka, ktorý ho vylieči z malomocenstva a privedie k spáse. Potom požiadal o vodu a kúsok látky, umyl si tvár, vysušil ju látkou a zanechal na nej svoj obraz. Ananiáš vzal obraz aj list a šiel do Edessy. Keď Abgar vtlačil svoju tvár do látky, čiastočne sa uzdravil. Neskôr prišiel do Edessy Tadeáš, jeden zo sedemdesiatich. Ohlasoval evanjelium a pokrstil Abgara a jeho ľud. Kráľ dal sväté plátno do zlatého rámu ozdobeného perlami a umiestnil ho do výklenku na bránami mesta a pod neho vyhotovil nápis: Kriste Bože, nech nikto, kto dúfa v Teba, nebude zahanbený. Keď o niekoľko desaťročí jeden z Abgarových pravnukov, ktorý sa stal vládcom v Edesse upadol do modloslužby, chcel Kristov obraz z brán odstrániť. Miestny biskup varovaný počas zjavenia v noci obraz zamuroval. Po mnohých rokoch ľudia na obraz zabudli. V roku 545, keď mesto obliehal perzský kráľ Chozroes I., Presvätá Bohorodička sa zjavila miestnemu biskupovi Eulabiovi a nariadila mu, aby vybral ikonu zo zamurovaného výklenku a tak sa zachránia od nepriateľa. Biskup ikonu vybral, dal vytvoriť kópiu a spoločne s veriacimi a obrazom Krista vykonal okolo hradieb cirkevný sprievod. Za krátky čas sa perzská armáda stiahla. V roku 630 sa Arabi zmocnili Edessy, no nebránili kresťanom uctievať si svätý obraz. V roku 944 cisár Konštantín VII. chcel preniesť ikonu do Konštantínopolu. Pretože od roku 630 Arabi ovládali mesto, Emirovi zaplatil výkupné. Kresťanský klérus potom s veľkou úctou priniesol rukou neutvorený obraz Spasiteľa a jeho list do Konštantínopolu. 16. augusta uložili obraz Spasiteľa v chráme Presvätej Bohorodičky. Po dobytí Konštantínopolu križiakmi v roku 1204 sa o rukou neutvorenom obraze Spasiteľa stratili záznamy. Existuje viacero verzií o tom, čo sa s ním stalo. Podľa jednej ho vzali križiaci; no loď na ktorej bol obraz, stroskotala v Marmarskom mori. Podľa inej tradície obraz okolo roku 1362 preniesli do Janova, kde ho uložili v kláštore svätého Bartolomeja.

Svätý mučeník Diomédes

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „myseľ gréckeho boha Dia“. Dnešný mučeník bol z cilicíjskeho mesta Tarzus a patril do vznešenej rodiny kresťanov. Ako lekár sa pri liečení za svojich pacientov aj modlil, a tak sa mu darilo mnohých uzdraviť. Za vlády cisára Diokleciána odišiel do Nicei v Bitýnii, kde pokračoval vo svojom lekárskom umení, ktorým získal aj mnohých pre Krista. Keď sa v Nikomédii Dioklecián dozvedel o Diomédovi, dal ho zatknúť. Počas cesty do Nikomédie Diomédes z vyčerpania a po modlitbe zomrel. Keď mu vraj vojaci potom odťali hlavu, oslepli a len s ťažkosťou sa vrátili k cisárovi. Zrak sa im vraj vrátil po tom, čo cisár nariadil doviezť aj svätcovo telo, ktoré potom s úctou pochovala istá žena menom Petrónia. V dnešný deň ho spomína aj Rímske martyrológium a uvádza, že mučeník Diomédes bol sťatý za Krista počas prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa heiligenlexikon.de, oca.org, VHL spracoval Ján Sabol

Zosnutie Presvätej Bohorodičky

…

Svätý Makarios Riman

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „blahoslavený“. Makarios žil v 16. storočí a pochádzal z Ríma, zo vznešenej rodiny a mal veľmi dobré vzdelanie. Uprostred sporov v západnej cirkvi v období reformácie tajne odišiel do Ruska. Prišiel až do Novgorodu, kde našiel kláštor, ktorý pred troma storočiami založil jeho krajan svätý Anton Rímsky. Vstúpil do kláštora Najsvätejšej Trojice na brehu rieky Svir a stal sa mníchom. Neskôr sa usadil ako pustovník na opustenom ostrove Lezna, neďaleko Novgorodu. Keď ho na ostrove objavili poľovníci, začali sa k nemu z okolia schádzať ľudia, ktorí ho prosili o modlitby a rady. Makarios však túžil po samote, a preto sa utiahol hlbšie do divočiny. No aj tu ho objavili. Pridalo sa k nemu niekoľko nasledovníkov. V roku 1540 spoločne postavili drevený chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky. Novgorodský biskup – tiež Makarios – ustanovil dnešného svätca za kňaza a poveril ho úlohou igumena, čiže predstaveného kláštorného spoločenstva. Makarios Rímsky vynikal láskou k spolubratom, vytrvalosťou a asketizmom. Krátko pred smrťou zveril vedenie kláštora jednému zo žiakov a utiahol sa do samoty. Zomrel 15. augusta 1550. Jeho žiaci pochovali jeho telo pri kláštornom chráme. Makariov kláštor bol dlhé roky jedným z významných centier duchovného života. V priebehu dejín viackrát došlo k jeho poškodeniu, naposledy v roku 1932 komunistami.

Svätý Alypius, tagastský biskup

Pôvod a význam jeho mena ostáva neznámy. Biskup Alypius sa narodil v mieste svojho biskupského sídla v Tagaste. V Kartágu (376-383) bol spolužiakom a priateľom Augustína a spolu s ním prívržencom manicheizmu. Spolu s Augustínom odišiel na štúdium práva do Ríma a v roku 384 do Milána. Tam obaja prijali v roku 387 počas Veľkej Noci od svätého Ambróza krst. Alypius potom viedol v Tagaste (388) a v Hippe (391) mníšsky spôsob života. V rokoch 393 až 394 bol v Betleheme, kam šiel na žiadosť Augustína, aby sa tam stretol s Hieronymom. V roku 394 ho ustanovili za biskupa v Tagaste. Vyznamenal sa v boji proti Donatistom a Pelagiánom. V rokoch 419 a 428 bol na cirkevno-politickej misii v Taliansku. Alypius bol v písomnom kontakte s Paulínom z Noly a Augustína povzbudil, aby napísal dielo Contra secundam Iuliani … . Svätý Alypius, tagastský biskup zomrel okolo roku 430.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.heiligenlexikon.de, www.oca.org LThK spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Micheáš

Gréckokatolícka cirkev nám 14. augusta pripomína svätého proroka Micheáša. Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Kto je ako Jahve?“ Micheáš patrí do skupiny malých prorokov. Informácie o ňom podáva rovnomenná prorocká kniha a 26. kapitola proroka Jeremiáša. Prorok Micheáš pochádzal z Južnej ríše, z malého miesta Morešet Gat, ktoré sa nachádzalo asi 35 kilometrov juhozápadne od Jeruzalema. V okolí tohto miesta bolo niekoľko veľkých opevnení, ktoré mali chrániť krajinu pred susedným Filištíncami. Pôsobil podobne ako Izaiáš na konci 8. storočia pred Kristom za čias kráľov Joatama, Achaza a Ezechiáša. Micheáš prorocky pôsobil nielen v rodnom meste, ale pravdepodobne aj v Jeruzaleme. Z jeho sebavedomého vystupovania, ako aj dôrazného záujmu o svoj ľud možno predpokladať, že Micheáš zastával úrad starejšieho obce. Aj jeho meno je kombináciou spojenou s miestom pôvodu, a nie ako zvyčajne u prorokov, s menom otca alebo povolania. Sám prorok Micheáš sa nepovažoval za proroka, no skôr o sebe povedal, že je naplnený právom, čo znova poukazuje na jeho postavenie starejšieho obce. Obsahom knihy proroka Micheáša sú jeho varovania pred asýrskou hrozbou a proti nábožensko-mravnému úpadku Izraela. Micheáš neobviňuje všetok ľud, ale len držiteľov moci. V paľbe jeho kritiky sa ocitli aj kňazi a proroci, ktorých rady a proroctvá záviseli od toho, kto koľko zaplatil, a opierali sa pri tom o Boha ako o záruku bezpečnosti. V stručnej a ráznej reči, podobnej, akú predniesol aj prorok Amos, ohlasuje blížiaci sa Boží trest. Kniha bola v priebehu dejín redakčne dopĺňaná. V štyroch odsekoch sa v nej striedajú varovania pred súdom s prísľubom spásy, čo umocňuje celkový charakter knihy. Texty, nájdené v Qumráne, obsahujú tiež fragmenty midrašu o svätom prorokovi Micheášovi.

Svätý hieromučeník Marcel, apamejský biskup

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „zasvätený rímskemu bohovi vojny Marsovi“. Marcel bol biskupom mesta Apamea v Sýrii, dnes zrúcaniny uzavreté hradbami o rozlohe 200 hektárov, povyše údolia Orontes. Narodil sa na Cypre, spočiatku bol štátnym úradníkom a bol ženatý. Okolo roku 375 a z neho stal mních, kým ho okolo roku 381 nepovýšili na biskupský stolec v meste Apamea, odkiaľ neskôr vzišiel známy svätec Marcel, igumen kláštora mníchov stáleho bdenia. Keď biskup Marcel dal podľa ediktov cisára Teodózia I. zničiť pohanské chrámy, rozhnevaní pohania ho hodili do plameňov, kde skonal. Svätý hieromučeník Marcel, apamejský biskup zomrel v roku 389.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

Náš prepodobný otec Maxim Vyznávač

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „najväčší“. Maxim Vyznávač, najvýznamnejší teológ siedmeho storočia, pochádzal zo vznešenej rodiny a narodil sa v roku 580 pravdepodobne v Konštantínopole. Po dôkladnom štúdiu začal svoju politickú kariéru. Stal sa sekretárom cisára Herakleia. Avšak okolo roku 613 sa ako obyčajný mních utiahol do Chryzopolisu, v súčasnosti je to mestská časť Istanbulu, a neskôr do Kyzika, v súčasnosti turecké mesto Erdek. Pred prenikajúcimi Peržanmi Maxim utiekol najskôr na Krétu, Cyprus a potom do Afriky (628/630). Tu bol už známy vďaka svojim rôznym spisom. Po svojom príchode sa aktívne zapojil do boja proti zástancom monoteletizmu. V roku 645 viedol v Kartágu vedeckú rozpravu s bývalým konštantínopolským patriarchom Pyrrhom I. Krátko na to sa vydal do Ríma, kde sa zúčastnil Lateránskej synody (649). Zvolal ju pápež Martin I. a odsúdila monoteletizmus. V roku 653 dal byzantský cisár Konstans II. pápeža Martina I. i Maxima uväzniť a obvinil ich z vlastizrady. Po procese z roku 655 Maxima vyhnali do Bizye v Trácii. Keď o sedem rokov neskôr znova odmietol súhlasiť s cisárovým ediktom, ktorý zakazoval akékoľvek rozpravy o monoteletizme, vyrezali mu jazyk, odťali pravú ruku a poslali ho s jeho žiakmi do vyhnanstva v Lazike. Tam, v pevnosti Schemarion pri Čiernom mori, 13. augusta 662 zomrel. Maxim zanechal okolo 90 spisov, ktoré bezprostredne odzrkadľujú jeho myšlienky. Hoci mu väzenie a vyhnanstvo zabránili v ďalšej tvorbe, došlo k veľkému rozšíreniu jeho diel. Základom jeho mystickej a špekulatívnej teológie je Kristus. Maximovo myslenie ukazuje zriedkavú vyváženosť pri riešení ťažkých problémov. Je typicky byzantské svojou odvážnou a detailnou špekuláciou, ale aj rímske – trvalým prepojením so skutočnosťou a bdelým zmyslom pre Cirkev. Dnešný deň je spomienkou na prenesenie jeho pozostatkov do Konštantínopolu.

Svätý mučeník Hypolit

Gréckokatolícka cirkev nám 13. augusta vo svojom cirkevnom kalendári pripomína aj mučeníka Hypolita. Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „vypriahač koní“. Hypolit bol rímskym vojenským veliteľom, ktorý strážil mučeníka diakona Vavrinca. Vo väzení Hypolit uveril v Krista a dal sa Vavrincom pokrstiť. Keď sa prezvedelo, že je kresťanom, aj jeho mučili a popravili. Svätý Hypolit zomrel okolo roku 258 za vlády cisára Valeriána. Spolu s ním popravili jeho pestúnku Concordiu a ďalších devätnásť členov jeho rodiny. Relikvie dnešného svätca sa nachádzajú v St. Denis v Paríži, v Ríme, Brescii a v nemeckom Kolíne. Podľa neho je pomenovaný aj najstarší kláštor v Rakúsku Sankt Pölten. (VHL, heiligenlixikon.de)

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Fótios a Anikét

Mená dnešných svätcov sú gréckeho pôvodu: Anikét znamená „Nepremožiteľný“ a Fótios „žiarivý“. Anikét a jeho synovec Fótios pochádzali z Nikomédie. Ako o ich mučeníctve rozpráva legenda, keď prišiel do Nikomédie cisár Dioklecián a odvracal od kresťanstva obyvateľov mesta, vystúpil proti nemu Fótios, ktorý pochádzal zo vznešeného rodu. Nasledovalo kruté mučenie, ktoré Fótiovi zázrakom neuškodilo. Ani hladné levy, ani ostré kamene, dokonca ani kat, ktorému stŕpla ruka. Keď to videl Anikét, ponáhľal sa ku synovcovi a s radosťou ho objal. Aj Anikéta zajali a kruto mučili, no ani jemu sa nestalo nič. Nakoniec ich hodili do žeravej pece, kde skonali. Ich telá pochovali na polostrove Daphnusa v Egejskom mori. Mučenícku smrť podstúpili v roku 305 alebo 306. V dnešný deň ich spomína aj Rímske martyrológium.

Svätý hieromučeník Alexander, komanský biskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „obranca mužov“. Pod vedením Gregora Divotvorcu (17. november), zvolili dnešného svätca Alexandra za biskupa v kapadóckom meste Komana. Askézu pestoval originálnym spôsobom. Pracoval ako uhliar. Za cisára Décia alebo Aureliána zomrel ako mučeník. Vo svojich kázňach o Gregorovi Divotvorcovi Alexandra spomína aj Gregor Nysský. Taliansky historik kardinál Caesar Baronius ho v 16. storočí pridal do Rímskeho martyrológia. Odvtedy si ho ctia aj na západe.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol