Náš otec svätý Lev, rímsky pápež

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „Lev“. Dnešný svätec pochádzal z Toskánska. Za pápeža Celestína I. bol archdiakonom. Jána Kassiána pohol k napísaniu diela proti Nestorovi, De incarnatione Domini. V čase, keď bol ako legát v Gálii, ho zvolili za pápeža a 29. septembra 440 vysvätili. Lev bojoval proti Pelagiánom a Manichejcom v Taliansku a Priscilianistom v Španielsku. Ich omyly vyvrátil v obšírnom liste. Lev sa usiloval o to, aby sa zachovávala cirkevná disciplína. Bol hlboko presvedčený o tom, že pápež je Petrovým nástupcom. Preto zasiahol do hierarchických pomerov v severnej Afrike, Gálii a Ilýrii, kde potvrdil práva apoštolského vikára Anastázia zo Solúna. Cyril a Protesios z Alexandrie oponovali Levovi v otázke slávenia Paschy a on nakoniec v záujme udržania pokoja a jednoty napokon ustúpil. Dnešný svätec odsúdil monofyzitizmus a Eutychovo odvolanie a vo svojom dogmatickom liste adresovanom Flabiánovi z Konštantínopolu obraňoval náuku o dvoch prirodzenostiach v Kristovi. Aby mal stáleho dôverníka na cisárskom dvore v Byzancii a bol informovaný o cirkevnej situácii na východe, ustanovil v Konštantínopole svojho delegáta. Na Chalcedónskom koncile (451) prostredníctvom legátov neprijal 28. kánon, ktorým sa povyšovalo postavenie konštantínopolského patriarchu. Lev sa postavil aj proti barbarom, ktorí vnikali do Talianska. V roku 452 vycestoval za Attilom do Mantua a presvedčil ho, aby uzavrel prímerie a vrátil sa domov. U kráľa Vandalov a Alanov Geisericha dosiahol ušetrenie Ríma od vrážd a od ohňa, no musel strpieť štrnásťdenné plienenie mesta a bazilík. Svätý Lev, rímsky pápež zomrel 10. novembra 461. V zachovaných dielach je viditeľný jeho jemný štýl a rytmické ukončenie viet. Vyznačoval sa jasnými myšlienkami, čistou rečou a výstižným prejavom. Vo svojich kázňach sa javí ako rázny duchovný rečník. Pápež Benedikt XIV. ho v roku 1754 vyhlásil za učiteľa cirkvi.

Náš otec svätý Flavián Vyznávač, konštantinopolský patriarcha

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „patriaci k rímskemu rodu Fláviovcov“. Flaviána ako kňaza povolali v roku 446 za nástupcu konštantinopolského patriarchu Prokla. Na synode z roku 448, musel Flavián vydať stanovisko proti monofyzitickým tendenciám Eutycha. O jeho zosadení informoval pápeža Leva I., ktorý mu ako odpoveď zaslal Epistola dogmatica ad Flavianum. Avšak Eutychés dosiahol u cisára Teodózia II. zvolanie synody do Efezu, takzvanú zbojnícku synodu z roku 449, na ktorej na podnet Dioskura z Alexandrie zosadili konštantínopolského patriarchu Flaviána, a po zneucťujúcom obrade ho poslali do vyhnanstva. Počas cesty do vyhnanstva Flavián zomrel. Bolo to zrejme ešte v auguste 449. K jeho rehabilitácii došlo počas Chalcedónskeho koncilu (451). Cisárovná Pulchéria, dala jeho pozostatky pochovať do chrámu svätých apoštolov. Flaviánovo vyznanie viery, ktoré adresoval cisárovi Teodóziovi, pripravilo kristologickú formuláciu Chalcedónskeho koncilu.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

Svätý veľkomučeník Teodor Tyrón

Meno Teodor má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Najstarším svedectvom o mučeníctve a kulte dnešného svätca je oslavná reč Gregora Nysského z konca štvrtého storočia. Už sám Gregor vedel o Teodorovi málo. Vo svojom spise neuvádza miesto jeho narodenia. Opisuje ho len ako krajinu vychádzajúceho slnka, teda vo vtedajšom ponímaní Malú Áziu. Krátko po zverbovaní k vojakom sa Teodor dostal do helenopontskej oblasti, kde sa jeho jednotka chystala prezimovať. Bolo to v čase prenasledovania kresťanov za cisára Maximiána Daia (305-313). Teodor po prvom vypočúvaní vypálil pohanský chrám matky božstiev v meste Amaseia. Napriek tomuto skutku mu vraj sudca ponúkol službu pohanského veľkňaza v tomto chráme. Potom ho mučili a nakoniec upálili. Autorom ďalšieho diela, zbierky Teodorových zázrakov, ktoré vzniklo približne o sto rokov neskôr, je kňaz Chrysippos z Jeruzalema. Neskoršie byzantské texty sú bohatšie na legendárne prvky. Hoci Teodor podstúpil mučenícku smrť v hlavnom meste provincie Helenopont v Amasee, stala sa hlavným miestom jeho kultu juhozápadne vzdialená Euchaita. Odtiaľ sa jeho kult v 5. storočí rozšíril do celého starokresťanského sveta. V roku 1210 relikviu hlavy svätého Teodora Tyróna preniesli z Konštantínopolu do talianskeho mesta Gaeta.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa BBKL spracoval o. Ján Sabol ml.

Svätý hieromučeník Pamfil, Porfyrios a ich spoločníci

Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Pamfil znamená „priateľ všetkých“ a Porfyrios „purpurový“. O svätom Pamfilovi, rodákovi z Bejrútu, rozpráva často vo svojich dielach Euzébius. Podľa neho Pamfil pochádzal zo vznešenej rodiny. Študoval vo svojom rodisku a neskôr u Pieria, predstaveného Alexandrijskej školy. Stal sa štátnym úradníkom a neskôr kňazom a učiteľom v palestínskej Cézarey Tu sa Pamfilovým žiakom stal Euzébius. Počas prenasledovania za cisára Maximina Daia, ho v roku 307 uvrhli do väzenia a o dva roky neskôr 16. februára 309/310 sťali. Druhý dnešný svätec Porfyrios bol kresťanom a Pamfylovým služobníkom. Ako osemnásťročný zomrel spoločne so svojím pánom a ďalšími kresťanmi. Pamfil, odhodlaný zástanca Origena, opravil a prepísal Hexaplu. Jej originál sa nachádzal v knižnici, ktorú sám zriadil. Vo väzení s pomocou Euzébia napísal dielo Apologia pro Origene. Šiestu časť po Pamfilovej smrti napísal sám Euzébius. Zachovala sa len prvá kniha v Rufinovom preklade. Začína predslovom adresovaným palestínskym vyznavačom. Pamfil pomocou mnohých Origenových textov v diele vyvracia obvinenia, ktoré boli vznesené proti jeho náuke o Najsvätejšej Trojici, Kristológii, biblickej exegéze, vzkriesení, atď.

Svätý Flavián, antiochijský arcibiskup

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „patriaci k rímskemu rodu Fláviovcov“. Antiochijský biskup Flavián, ešte ako laik, sa spolu s Diodorom z Tarzu zaslúžil o obranu nicejskej pravovernosti a počas častého vyhnanstva biskupa Melétia, bol duchovnou hlavou pravovernej skupiny v Antiochii. Melétios ho vysvätil za kňaza a Flavián potom biskupa sprevádzal v roku 381 na koncil do Konštantínopolu. Po Melétiovej smrti Flavián pôsobil ako jeho nástupca v boji proti mesalianizmu. Po takzvanom Stĺpovom povstaní Antiochénčanov z roku 387 namiereného proti cisárskej moci, dostiahol Flavián osobnou intervenciou u cisára Teodózia I. omilostenie mesta. Osobitnou zásluhou arcibiskupa Flaviána bola nezištná podpora Jána Zlatoústeho, ktorého sám aj vysvätil za kňaza.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

Svätý apoštol Onezim

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Prospešný“. Podľa Pavlovho Listu Filemonovi a Listu Kolosanom bol Onezim Filemonovým otrokom. Pravdepodobne kvôli sprenevere Filomenovi ušiel. V Ríme sa stretol s uväzneným apoštolom Pavlom. Ten ho obrátil na kresťanstvo, získal si jeho obľubu. „Kedysi neužitočného“ (por. Flm 1, 11) vtedy „ako milovaného brata“ (Flm 1, 16) ho s mimoriadne srdečným odporúčaným listom poslal naspäť k jeho bývalému pánovi do mesta Kolosy s prosbou, aby darova Filemonovi slobodu. Podľa legendy bol Onezim neskôr misionárom a nástupcom Timoteja na biskupskom stolci v Efeze. Viacnásobné uvedenie jeho mena v Ignácovom liste Efezanom nie je pre tento názor dostatočným dôkazom. Podľa iného prameňa bol Onezim zasa biskupom v macedónskom meste Beroia a zomrel ako mučeník v Ríme, alebo v Puteoli.

Náš prepodobný otec Pafnutios Alexandrijský

Jeho meno má koptský pôvod a znamená „patriaci Bohu“. Pafnutios je vyznávač a otec svätej Eufrozíny, ktorú si naša Cirkev pripomína 25. septembra. Ako uvádza životopisná legenda, bol to bohatý a bohabojný muž z Alexandrie. Vďaka vrúcnej modlitbe mu začiatkom 5. storočia porodila jeho dovtedy neplodná manželka dcéru Eufrozínu. Keď dospela a otec ju chcel vydať, tajne opustila otcovský dom a vstúpila do mužského kláštora ako mních Smaragdus. Pafnutios, zronený zo straty dcéry, nachádzal útechu u predstaveného kláštora, kde tajne žila jeho dcéra. Predstavený Pafnutiovi navrhol hľadať radu proti smútku u mladého a horlivého mnícha Smaragda. Hoci dcéra otca spoznala ihneď, otec ju nespoznal vôbec, hoci dlhé roky počúval od mnícha Smaragda, že dcéru zaručene nájde. Krátko pred smrťou, okolo roku 470, zjavila Eufrozína otcovi svoju pravú identitu. Keď zomrela, otec odovzdal celý svoj majetok kláštoru a býval až do smrti v cele svojej dcéry. Prepodobný otec Pafnutios Alexandrijský zomrel okolo roku 480.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval o. Ján Sabol ml.

Odchod do večnosti prepodobného Konštantína Filozofa, učiteľa Slovanov

Meno Cyril je gréckeho pôvodu a znamená „Prekrásny“. (Meno Metod je latinsko – gréckeho pôvodu a znamená „Poriadny“.)Cyril, krstným menom Konštantín, sa narodil okolo roku 826 v Solúne. Metod, ktorého krstné meno bolo Michal, sa narodil okolo roku 818. Obaja bratia boli synmi byzantského dôstojníka Leontia. Na dvore cisára Emmanuela III. v Konštantínopole získali vynikajúce vzdelanie. Cyril ovládal mnoho rečí, medzi nimi aj Slovančinu. Bol učencom so skvelou reputáciou, a opakovane sa zúčastnil na diplomatických cestách Byzantskej ríše. V roku 854 bol u Arabov o šesť rokov neskôr u Chazarov. Neskôr uprednostnil teológiu a asketický život.Na základe poznatkov z práva zveril byzantský cisár Metodovi v rokoch 843 až 856 do správy poloslovanské kniežatstvo. Tu Metod spoznal život Slovanov, ich zvyky a tradície a zdokonalil sa v ich jazyku. No aj napriek vysokému postaveniu, nebol Metod spokojný a jeho práca ho nepotešovala. Okolo roku 856 sa vzdal kniežatstva a odišiel vrch Olymp pri bytínijskom meste Prusa. Táto hora bola známym centrom pre kláštorný život vo východorímskej ríši. Stal sa mníchom a prijal meno Metod. V roku 860 sprevádzal svojho brata Konštantína na diplomatickej ceste k Chazarom. Snahou bolo dosiahnuť spojenectvo, no bratia získali v krajine, ktorá bola prevažne židovská a islamská, úspechy aj teologických rozhovoroch. V roku 863 vyslal byzantský cisár Michal III. oboch bratov na Moravu, aby poučovali ľud, ktorý bol už prevažne obrátený fransko -bavoskými misionármi, v náboženstve a vybudovali samostatnú hierarchiu. S touto žiadosťou sa na byzantského cisára obrátil veľkomoravský panovník Rastislav, ktorému primárne šlo o odvrátenie jurisdikčných nárokov salzburskej cirkevnej provincie a obmedzenie fransko-bavorského vplyvu. Cyril vynašiel pre vtedy ešte málo diferencovanú slovančinu vhodné písmo, hlaholiku. Cez preklad cirkevne dôležitých kníh vytvoril spoločnú slovanskú písomnú reč, ktorú takto povýšil aj na reč liturgickú. Presne to u týchto dvoch bratov kritizovalo bavorské duchovenstvo. V roku 867 boli predvolaní do Ríma a tam, aj vďaka príhovoru Anastasia Bibliothecaria, pápež Hadrián II. schválil slovanskú liturgiu. Konštantín v Ríme ochorel, prijal kláštorné sľuby a rehoľné meno Cyril a krátko nato 14. februára 869 zomrel. Pápež vysvätil Metoda na kňaza a poslal ho s odporúčacím listom späť na Moravu. Pre politické nepokoje bol Metod spočiatku v Panónii, no potom sa vrátil do Ríma. Pápež ho ustanovil za arcibiskupa mesta Sirmium, čím vyvolal konflikt so salzburskou cirkevnou hierarchiou, ktorá sa považovala za jedinú príslušnú pre Panóniu. Napokon bavorský klérus Metoda zatkol, v roku 870 ho predviedol pred Regensburgskú synodu a uväznil v Ellwangene. Až po troch rokoch sa pápežovi Jánovi VIII. podarilo Metoda oslobodiť. Dokonca aj moravský panovník Svätopluk (870 do 894) robil Metodovi ťažkosti. Liturgické používanie slovanského jazyka bolo stále viac sporné. Kontroloval ho aj sufragánny biskup Wiching. Svätý Metod napokon 6. apríla 885 zomrel. Pápež Štefan VI. Metodovho nástupcu Gorazda neuznal a zakázal slovanskú liturgiu. V roku 1880 pápež Lev XIII. pridal ich sviatok svätých Cyrila a Metoda do kalendára Rímskokatolíckej cirkvi a v roku 1980 ich Ján Pavol II. ustanovil za spolupatrónov Európy.

Náš prepodobný otec Auxencius

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „rastúci“. Dnešný svätec bol mníchom v Bitýnii, historickom kraji na severe Antólie, východne od Istanbulu. Už ako vojak osobnej stráže Teodózia II. sa vyznačoval nábožnosťou. Ako pustovník na vrchu Oxeia, na rovnomennom ostrove v Iónskom mori, a potom na vrchu Skopas pri Chalcedóne, si získal veľkú úctu. Podľa údaju zo životopisu ho povolali na Chalcedónsky koncil (451). Auxencius kázal ľudu, spieval mu vlastné liturgické hymny, tropáre, ktoré podľa životopisu patria medzi najstaršie. Na úpätí vrchu, ktorý bol neskôr po ňom pomenovaný, zriadil ženský kláštor. Ten bol osídlený do 14. storočia. Po Auxenciovej smrti okolo roku 470 na tomto vrchu pochovali jeho pozostatky.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK a BBKL spracoval o. Ján Sabol ml.

Náš otec svätý Meletios, antiochijský arcibiskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „starostlivý“. Rodák z Melitén sa v roku 358 stal biskupom v Sebaste namiesto zosadeného Eustatia. V roku 360 vďaka úsiliu Akakia z Beroe, povolali Meletia na antiochijský stolec. Takto vstúpil do sporov o arianizmus. Ten už od roku 330 rozdeľoval toto spoločenstvo. Odvtedy tu existovala menšina verná zosadenému biskupovi Eustatiovi z Antiochie, ktorú viedol kňaz Paulín z Antiochie. Ariánska väčšina mala biskupa Euzoioa. Obe skupiny súhlasili s voľbou Melétia, lebo v ňom videli zástupcu svojho názoru. Meletiovi sa aj rýchlo podarilo získať si väčšinu Antiochijčanov. No pre kázeň s nicejským obsahom ho proariánsky naladený cisár Konštancius II. zosadil a poslal do exilu. Práve vtedy sa v Antiochii zdržiaval biskup Lucifer z Calaris, ktorý pravovernej skupine vysvätil za biskupa Paulína. Keď v tom roku cisár Julián Odpadlík dovolil Meletiovi vrátiť sa do Antiochie, malo toto mesto potom troch biskupov a tri spoločenstvá. Ich vzájomná nezmieriteľnosť viedla k Meletiánskej schizme. Hoci spoločenstvá okolo Meletia a Paulína mali vecne k sebe najbližšie, rozdielna interpretácia termínov im bránila zjednotiť svoje učenie. Ďalšie dve Meletiove vyhnanstvá (365-367 a 371-377) za cisára Valensa, podstatne zvýšili jeho vážnosť na východe. Na jeho stranu sa postavili aj kapadóčania, z ktorých Bazil Veľký horlivo propagoval Meletiovo uznanie na východe a v Ríme. Rím však pod vplyvom Alexandrie uznával Paulína a jeho nástupcu Euagria. Ani synoda z roku 379, ktorú Meletios viedol, nepriniesla kvôli odporu Alexandrie, zmierenie s Rímom. Spory medzi Alexandriou a Konštantínopolom viedli k voľbe Meletia za predsedu 1. konštantínopolského koncilu. Počas rokovaní Meletios v máji 381 zomrel. Smútočný prejav Gregora Nysského a účasť obyvateľstva počas jeho pohrebu v Antiochii poukázali na jeho mimoriadny význam. Takisto aj Ján Zlatoústy, ktorého Meletios ustanovil za diakona, viedol pamätnú reč. Meletiovým nástupcom sa stal jeho kňaz Flabianos I., ktorého neskôr uznali Alexandria aj Rím. K ukončeniu antiochijskej schizmy došlo v roku 413.

Náš otec svätý Anton, konštantinopolský patriarcha

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „popredný“. Konštantinopolský patriarcha Anton II. ako 12 ročný nasledoval svojho otca do kláštora, kde sa stal mníchom a potom aj igumenom, predstaveným kláštora, zasväteného Presvätej Bohorodičke, ktorý neskôr pomenovali podľa dnešného svätca. V auguste 893 ho zvolili za konštantínopolského patriarchu. Okolo roku 894 dal podnet na svätorečenie mnícha Blázia z Amorion. V septembri 899 zvolal synodu, na ktorej uzmieril protivníkov patriarchu Fócia s oficiálnou cirkvou a takisto aj konštantinopolskú cirkev s Rímom za účasti dvoch pápežských legátov. Patriarcha Anton II. nanovo požadoval jurisdikciu Konštantínopola nad Dalmáciou. Náš otec svätý Anton, konštantinopolský patriarcha, zomrel 12. februára 901.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

Náš otec svätý Meletios, antiochijský arcibiskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „starostlivý“. Rodák z Melitén sa v roku 358 stal biskupom v Sebaste namiesto zosadeného Eustatia. V roku 360 vďaka úsiliu Akakia z Beroe, povolali Meletia na antiochijský stolec. Takto vstúpil do sporov o arianizmus. Ten už od roku 330 rozdeľoval toto spoločenstvo. Odvtedy tu existovala menšina verná zosadenému biskupovi Eustatiovi z Antiochie, ktorú viedol kňaz Paulín z Antiochie. Ariánska väčšina mala biskupa Euzoioa. Obe skupiny súhlasili s voľbou Melétia, lebo v ňom videli zástupcu svojho názoru. Meletiovi sa aj rýchlo podarilo získať si väčšinu Antiochijčanov. No pre kázeň s nicejským obsahom ho proariánsky naladený cisár Konštancius II. zosadil a poslal do exilu. Práve vtedy sa v Antiochii zdržiaval biskup Lucifer z Calaris, ktorý pravovernej skupine vysvätil za biskupa Paulína. Keď v tom roku cisár Julián Odpadlík dovolil Meletiovi vrátiť sa do Antiochie, malo toto mesto potom troch biskupov a tri spoločenstvá. Ich vzájomná nezmieriteľnosť viedla k Meletiánskej schizme. Hoci spoločenstvá okolo Meletia a Paulína mali vecne k sebe najbližšie, rozdielna interpretácia termínov im bránila zjednotiť svoje učenie. Ďalšie dve Meletiove vyhnanstvá (365-367 a 371-377) za cisára Valensa, podstatne zvýšili jeho vážnosť na východe. Na jeho stranu sa postavili aj kapadóčania, z ktorých Bazil Veľký horlivo propagoval Meletiovo uznanie na východe a v Ríme. Rím však pod vplyvom Alexandrie uznával Paulína a jeho nástupcu Euagria. Ani synoda z roku 379, ktorú Meletios viedol, nepriniesla kvôli odporu Alexandrie, zmierenie s Rímom. Spory medzi Alexandriou a Konštantínopolom viedli k voľbe Meletia za predsedu 1. konštantínopolského koncilu. Počas rokovaní Meletios v máji 381 zomrel. Smútočný prejav Gregora Nysského a účasť obyvateľstva počas jeho pohrebu v Antiochii poukázali na jeho mimoriadny význam. Takisto aj Ján Zlatoústy, ktorého Meletios ustanovil za diakona, viedol pamätnú reč. Meletiovým nástupcom sa stal jeho kňaz Flabianos I., ktorého neskôr uznali Alexandria aj Rím. K ukončeniu antiochijskej schizmy došlo v roku 413.

Náš otec svätý Anton, konštantinopolský patriarcha.

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „popredný“. Konštantinopolský patriarcha Anton II. ako 12 ročný nasledoval svojho otca do kláštora, kde sa stal mníchom a potom aj igumenom, predstaveným kláštora, zasväteného Presvätej Bohorodičke, ktorý neskôr pomenovali podľa dnešného svätca. V auguste 893 ho zvolili za konštantínopolského patriarchu. Okolo roku 894 dal podnet na svätorečenie mnícha Blázia z Amorion. V septembri 899 zvolal synodu, na ktorej uzmieril protivníkov patriarchu Fócia s oficiálnou cirkvou a takisto aj konštantinopolskú cirkev s Rímom za účasti dvoch pápežských legátov. Patriarcha Anton II. nanovo požadoval jurisdikciu Konštantínopola nad Dalmáciou. Náš otec svätý Anton, konštantinopolský patriarcha, zomrel 12. februára 901.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

Svätý hieromučeník Blažej, sebastejský biskup

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „nezrozumiteľne hovoriaci“. Blažej je biskup a mučeník z Arménskej Sebasty. Pre jeho mimoriadnu obľubu na západe sú jeho životopisy opradené legendami natoľko, že o dnešnom svätcovi chýbajú historicky overené správy. Isté je len toľko, že sebastejského biskupa Blažeja zabili na príkaz kappadóckeho a moloarménskeho miestodržiteľa Agricolaa. Stalo sa tak okolo roku 316 v čase prenasledovania kresťanov za cisára Licínia. Legendy ho opisujú ako mladíka bohatých rodičov. Zrejme sa vyučil v lekárskych vedách, a ešte ako sebastejský biskup liečil aj choroby tela. Počas prenasledovania sa ukryl hlboko v horách v jaskyni, kde ho vraj počúvali aj divé zveri. Po zatknutí ho navštívila žena, ktorej ošípanú zachránil pred vlkom, a tá mu vraj priniesla do väzenia sviece z loja. Tam tiež uzdravil mladíka, ktorý sa skoro zadusil, lebo prehltol rybaciu kosť. Blažej povedal žene, aby si ho pri zapálenej svieci po jeho smrti pripomínala, vraj jej potom nebude chýbať Božie požehnanie. V čase križiackych výprav zobrali Blažejove relikvie na západ, do Talianska, Nemecka a Francúzska. Vďaka početným uzdraveniam sa jeho kult rýchlo rozšíril. Tam sa stal jedným zo štrnástich svätých pomocníkov. Ľudia ho vzývali pri bolestiach hrdla, ale aj pri duševných chorobách, keď úmyselne zatajili pri spovedi hriechy. Pravdepodobne od šestnásteho storočia sa začalo na základe legendy udeľovať takzvané Svätoblažejské požehnanie (hrdla), pomocou dvoch sviec vo forme Andrejovho kríža, držaných pred hrdlom a samostatnej formuly požehnania. V Ríme sa požehnanie udeľovalo pomazaním hrdla sviecou ponorenou v oleji. Najstaršia formula požehnania Blažejových sviec pochádza zo sedemnásteho storočia. Relikvie svätého Blažeja sa nachádzajú v mestách Tarent a Ragusa v Taliansku, Sankt Blasien, Mainz, Trier a Lübeck v Nemecku a v Paríži vo Francúzsku.

Svätá a spravodlivá cisárovná Teodora, manželka obrazoboreckého cisára Teofila

Jej meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Teodora sa narodila okolo roku 810 v paflagonskom meste Elissa. V roku 830 sa vydala za byzantského cisára Teofila. Teodore sa nepodarilo presvedčiť manžela, aby uctieval ikony. Po manželovej smrti 20. januára 842 sa stala regentkou ich trojročného syna Michala II. Tak dala zavolať z vyhnanstva uctievačov svätých obrazov a nahradila obrazoboreckého patriarchu Jána Gramatika patriarchom Metodom I. Do Konštantínopolu zvolala v roku 843 synodu, ktorú potvrdil 2. nicejský koncil a zaviedol na prvú pôstnu nedeľu sviatok ortodoxie (o pravej úcte ikon). Výmena väzňov s Bulharmi pripravila pre nich cestu na prijatie kresťanstva. Skupinu Paulikiánov sa násilím pokúsila priviesť naspäť do Cirkvi. Vládla múdro a energicky. Radili jej logotét-kancelár Teoktist, strýko Manuel a brat Bardas, kvôli ktorému sa však matke Teodore odcudzil syn Michal. V roku 856 musela Teodora odstúpiť z úradu a spolu s dcérami žila kláštorným spôsobom života v paláci Karianos. Patriarcha Ignác, ktorý jej odoprel dať rehoľný závoj, musel čoskoro odísť do vyhnanstva. 13. novembra napísal Teodore povzbudivý list pápež Mikuláš I. Svätá cisárovná Teodora II. zomrela 11. februára 867 v Konštantínopole.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval o. Ján Sabol ml.

Svätý mučeník Charalampés

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Žiariaci šťastím“. Dnešný svätec sa narodil v druhej polovici 2. storočia. Bol Grékom z Antiochie v Pizídii. Stal sa kňazom a neskôr aj biskupom v Magnézii. Svojimi zázrakmi pomohol mnohým trpiacim. Z choroby vraj uzdravil aj dcéru cisára Septima Severa Gallianu. Legendárny životopis podrobne opisuje jeho muky. Vraj mal už 113 rokov, keď ho zajali. Predtým, než ho zabili, ho spútaného na námestí lynčovali. Mučenícku smrť za Krista podstúpil okolo roku 203 v Magnézii. Spolu s ním zomreli ďalší dvaja muži a tri ženy. Vo východných cirkvách je svätý Charalampés ochrancom pred hrozbou moru, cholery a dobytčej nákazy. Jeho najstaršie známe vyobrazenie sa nachádza na miniatúre menológia Bazila II. z konca desiateho storočia.

Svätí mučeníci Porfýrios a Baptus a tri mučenice

Ich mená majú grécky pôvod Porfýrios znamená „fialový“ a Baptos „ponorený“. Porfýrios a Baptus boli podľa životopisnej legendy dvaja vojaci, ktorí mučili v Magnézii dnešného ďalšieho svätca mučeníka Charalampa. Jeho vytrvalosť v utrpení vojakov a ďalšie tri ženy vraj presvedčila natoľko, že prijali kresťanskú vieru a svoje rozhodnutie spečatili vlastnou krvou. Za Krista zomreli v Magnézii okolo roku 202.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa BBKL, heiligenlexikon.de, VHL spracoval Ján Sabol ml.

Svätý mučeník Nikefor

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „nositeľ víťazstva“. Dnešný svätec pochádzal zo sýrskej Antiochie. Žil okolo roku 250. Životopisná legenda ho dáva do súvisu s kňazom Saprikiom. Ich počiatočné priateľstvo sa premenilo na neznášanlivosť. Nikefor sa dostal so Saprikiom do sporu. Nikefor túžil po zmierení, ale to sa neuskutočnilo, ani keď Saprikiovi hrozila smrť. Keď mal byť Saprikius v čase prenasledovania kresťanov za cisára Valeriána popravený, jeho miesto prebral Nikefor a zomrel ako mučeník. Stalo sa tak v roku 258. Jeho mučenícka smrť ukázala vzájomnú prepojenosť lásky k Bohu a lásky k blížnemu. Na ikonách sa zvykne zobrazovať celý príbeh legendy.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, www.heiligenlexikon.de, glaubenszeugen.de spracoval o. Ján Sabol ml.