Náš prepodobný otec Gregor Dekapolita

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „ostražitý“. Byzantský mních Gregor sa narodil okolo roku 780, alebo 790 v meste Eirenopolis v izaurijskom Dekapolise. Gregor utiekol pred zásnubami a ukryl sa v horách. Tam sa v jednom z kláštorov stal mníchom. Kláštor však za krátko musel opustiť, pretože vyzýval obrazoborecky naladených mníchov k zodpovednosti. Ďalších 14 rokov žil v inom kláštore, až kým sa z neho napokon stal pustovník. Na základe inšpirácie sa vydal na cesty. Cez Efezus do Konštantínopolu. Pokračoval do Solúna a prišiel až do Talianska. Navštívil Neapol a Rím. Prepodobný otec Gregor Dekapolita zomrel v Konštantínopole v roku 842 alebo 843. Jeho životopisec Ignác Diakon podáva správu o veľkom počte Gregorových zázračných skutkov. V poslednej fáze obrazoboreckého sporu hral Gregor významnú rolu. Svojho žiaka Jozefa Hymnografa poslal do Ríma, aby u pápeža Gregora IV. hľadal ochrancu proti obrazoborcom. Zachoval sa spis s menom Gregora Dekapolitu, v ktorom opisuje obrátenie jedného saracéna. O úcte aj na západe svedčí Rímske maryrológium.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

Blažená Jozafáta Hordaševská, spoluzakladateľka sestier služobníc

Narodila sa 20. 11. 1869 vo Ľvove a osem dní na to prijíma vo Ľvovskej Cerkvi sv. apoštolov Petra a Pavla sviatosť krstu a myropomazania. Rodinu Hordaševských Darca všetkého dobra obdaroval štyrmi deťmi ešte pred Michaelou a ďalšími štyrmi po nej. Chudobní kresťanskí rodičia – pracovitý stolár reštaurátor Jakub Pukas a dobrá, obetavá Ksenia Hordaševská – ich prijímajú v jednoduchej a hlbokej zbožnosti a dôvere v Božiu starostlivosť a prozreteľnosť. Michaela je pekným dieťaťom. Ako šesťročnú ju zapisujú do Školy svätého Antonija. Už v tomto veku prejavuje výrazné znaky zbožnosti a čností. So svojou sestrou Annou sa často hrávajú na pustovníčky a jedia korienky. Po ukončení základnej školy – hoci s vyznamenaním – musí nastúpiť do práce vo fabrike na výrobu skla, aby pomohla rodine. Aj v tomto prostredí sa osvedčuje ako svedomitá v práci a horlivá v náboženskom živote. Rada a spontánne – ak je to potrebné – učí katechizmus, a veľmi často sa zúčastňuje cirkevných bohoslužieb. Michaela má devätnásť rokov, keď otcovia Baziliáni dávajú pre ľvovskú mládež duchovné cvičenia. Mladučká a horlivá dievčina spoznáva o. Jeremiáša Lomnického, OSBM, ktorý sa stáva jej duchovným vodcom. S jeho dovolením 24. júna 1889 v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove skladá súkromný sľub čistoty na jeden rok a neskôr ho obnovuje na tri roky. Otec Lomnický vidí v Michaele neobyčajnú dušu a vedie ju k hlbokému spojeniu s Kristom. Je svedkom toho, ako v mladej dievčine rastie príťažlivosť k rehoľnému životu a ako sa vážne zamýšľa nad povolaním k úplnému zasväteniu sa Bohu. Istý čas sa zaoberá myšlienkou vstúpiť k sestrám Baziliánkam. Tvorca ľudských dejín má s ňou však iné plány. V Božej múdrosti sa totiž napĺňa čas na zrod Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a Michaela má v tomto pláne pripravenú úlohu. Cez o. Jeremiáša dostáva ponuku stať sa spoluzakladateľkou a prvou Sestrou služobnicou. Ako o tom neskôr sama píše, spočiatku sa tejto myšlienky zľakla. Keď ale uvážila, aké veľké sú potreby jej duchovne opusteného národa, rozhodla sa a ochotne sa oddala na službu Bohu v začínajúcej Kongregácii. Bola to prvá kongregácia s aktívnym spôsobom života v našom obrade. Aby Michaela mohla skúsiť a zároveň sa trochu zaučiť takémuto spôsobu rehoľného života, odchádza na nejaký čas k poľským sestrám Feliciánkam do Žovkvi. Po tejto skúsenosti si s pomocou svojej sestry Anny navrhuje a šije rehoľné rúcho a 24. augusta 1892 ho v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove ho slávnostne prijíma. Zároveň dostáva nové meno – Jozafata. Po obliečke odchádza do domu, ktorý v Žuželi pripravil o. Selecký – jeden zo zakladateľov Kongregácie – pre Sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie. Tu sa stretáva s kandidátkami – dievčatami, ktoré už skôr prejavili záujem o takýto spôsob života. Je im predstavenou a učiteľkou. Dňa 20. novembra 1892 verejne skladá na tri roky svoje prvé rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, pričom jej deväť kandidátok má obliečku. Sestra Jozafata sa starostlivo venuje formácii prvých noviciek, ale súčasne apoštoluje a horlivo pomáha svojmu národu. Už v r. 1893 otvára v stodole prvú materskú školu, ktorú vedie jej rodná sestra Anna, rehoľným menom Arsénia. Všetky sestry spoločne dbajú o duchovné povznesenie svojho národa – učia deti i ženy, starajú sa o Božie chrámy, o chorých. Oheň, ktorý misiami otcovia Baziliáni zapaľujú, ony udržujú a žijú s národom. Mladá, ale prezieravá Jozafata vštepuje sestrám hlbokú lásku k národu, uprostred ktorého majú vykonávať svoju misiu.
Pod múdrym a neúnavným vedením s. Jozafaty sa Kongregácia, aj napriek veľkým ťažkostiam, rýchlo rozrastá. Zakladá nové domy a časom posiela sestry aj do iných krajín (Kanada, Chorvátsko, Brazília…). Všade, kde len môže, pomáha a organizuje sestrám duchovný život a slúži tam, kde je najväčšia potreba. Snaží sa dvíhať národ duchovne, morálne a kultúrne. Dňa 11. mája 1909 s. Jozafata skladá doživotné sľuby. V r. 1914 nastupuje poslednú etapu svojho života – svoju krížovú cestu. Začína sa jej choroba – tuberkulóza kostí. Po dlhom a ťažkom utrpení na tomto kríži ako 49 ročná, odovzdáva dňa 7. 4. 1919 svoju svätú dušu Pánovi. Stáva sa to, čo už skôr predpovedala, že zomrie na sviatok Blahoviščenija – Zvestovania (podľa juliánskeho kalendára). V čase jej smrti Kongregácia sestier služobníc už má 400 sestier a 40 domov. Aj na smrteľnej posteli vyjavuje sr. Jozafata túžbu po tom, aby sestry boli sväté. Jej životná duchovnosť – veľmi prirodzená a jednoduchá, zameraná na pravdu, čiže na Boha a jeho svätú vôľu – sa prejavuje aj pri smrti v poslednej modlitbe: Ježiš, Ježiš, chcem len teba! Ježiš, Mária, Jozef, vám oddávam svoju dušu!

S. Miriam M. Dzubáková, SSNPM, s. Dominika K. Fedorová, SSNPM, v spolupráci s o. Markom Durlákom.

Zdroj: Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie: Celým srdcom, Prešov 2002
Prevzaté z www.zoe.sk

Svätý prorok Abdiáš

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „služobník Jahveho“. Abdiáš je v poradí štvrtý z 12 malých prorokov. Napísal knihu – výstrahu voči Edomu, ktorá má rozsah iba 21 veršov. Edom vykresľuje ako vzor sily znepriatelenej voči Bohu. V druhej časti textu sa prorokov pohľad rozširuje na tému Jahveho dňa. Pretože 20. verš reflektuje skúsenosť z exilu, dielo nemohlo vzniknúť za čias Jorama. Začiatok posolstva má črty spoločné s Jeremiášovou prorockou knihou.

Svätý mučeník Barlaam

…

Náš prepodobný otec a divotvorca Hilarión Solúnsky

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „jasný“. Hilarión Solúnsky sa narodil v roku 822 v Kachétii, východnej časti Gruzínska, východne od dnešného hlavného mesta Tbilisi. Už ako 15 ročný bol u mníchov v Garedži, neskôr ako pustovník. Po 10 rokoch žil vo Svätej Zemi. Bol v lavre svätého Sávu pri Jeruzaleme. Po návrate v roku 854 začal zakladať z majetku, čo zdedil, v Gruzínsku kláštory podľa cenobitického vzoru. Neskôr pobudol so svojimi spoločníkmi päť rokov na hore Olymp v Bitýnii. Vraj jeho schopnosť konať zázraky presvedčila gréckych mníchov, aby uznali, uprostred obrazoborecných sporov, jeho pravovernosť. Ešte pred rokom 867 bol v Konštantínopole. Zrejme si tam uctil aj relikviu pravého kríža. Odtiaľ smerovali Hilariónove kroky do Ríma, kde pobudol dva roky. Tam si zasa uctil relivie svätých Petra a Pavla. Prepodobný otec a divotvorca Hilarión napokon zomrel 19. novembra 875 v Solúne, v kláštore, kde sa, po svojom pobyte v Ríme, usadil. Pochovali ho neďaleko Konštantínopolu v meste Romana, v kláštore, ktorý založili jeho žiaci. Najstarší gruzínsky životopis dnešného svätca z roku okolo 991 čerpá informácie z Enkomia, oslavnej reči Bazileia Protasekretisa.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Platón a Roman

Meno Platón má grécky pôvod a znamená „plný“ a meno Roman má latinský pôvod a znamená „Riman“. Platón je mučeník z Ankyry. Bol to bohatý a zámožný mladík. Okolo roku 306 ho sťali. Níl z Akyry spomína Platónov hrob, ako azylový príbytok a oslavuje ho ako osloboditeľa zajatých. Podľa Euzébia bol Roman diakon a exorcista z Palestínskej Cézarei. Počas návštevy Antiochie vystríhal mnohých kresťanov, aby neobetovali modlám. Zatkli ho a odsúdili na upálenie. Potom ho ale predviedli pred Diokleciána, mučili a nakoniec zaškrtili. Roman zomrel mučeníckou smrťou 17. novembra 303 v Antiochii. Ján Zlatoústy uvádza ešte túto spoľahlivú správu, no Euzébius z Emesy, Severus z Antiochie a rímsky básnik Prudentius pôvodnú správu prikrášľujú. Podľa nich sa z Romana stáva mladý, jazykovo obratný antiochénsky šľachtic, ktorý mal byť umučený spoločne so sedemročným chlapcom.

Svätí mučeníci diakon Zachej a Alfej

Meno Zachej má hebrejský pôvod a znamená „Boh si spomenul“ a meno Alfej má grécky pôvod a neznámy význam. Svätí mučeníci Zachej a Alfej trpeli za Krista v čase vlády cisára Diokleciána. V palestínskej Cézarei zomreli ako mučeníci. Ako uvádza životopisná legenda, miestodržiteľ Palestíny poslal do väzenia diakona Zacheja, ktorý pochádzal z mesta Gadara, ktoré ležalo za Jordánom. Po krutom mučení ho uväznili v Cézarei a zakrátko sa tam ocitol aj Zachejov bratranec Alfej. Alfej pochádzal zo vznešenej rodiny z Euleteropolisu a v Cézarei pôsobil ako lektor a exorcista. Aj jeho kruto mučili a napokon ich oboch 17. novembra, nevedno ktorého roku, sťali. V ten istý deň vraj s nimi zomreli za Krista aj mučeníci Roman, či dieťa Barulas. Zacheja a Alfeja spomína v dnešný deň aj Rímske martyrológium, Romana a Barulasa však pripomína o deň neskôr.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Náš otec svätý Gregor Divotvorca, neocézarejský biskup

Jeho meno má grécky pôvod znamená „ostražitý“. Biskup z tretieho storočia sa narodil okolo roku 213 v Neocézarei. Pochádzal z pohanskej rodiny. Ako 14-ročný sa obrátil na kresťanstvo. So svojím bratom Atenodorom študoval rétoriku, latinčinu a právo. Počas cesty do Bejrútu v Cézarei stretli Origena a v jeho škole päť rokov študovali prírodné vedy, filozofiu a biblickú exegézu. Origenes bol pre nich v prvom rade duchovným vodcom, ktorý ich vychovával nielen prostredníctvom dialektiky, ale aj cvičeniami v cnostiach a modlitbou. Spočiatku prijímal Gregor tento spôsob vedenia s ťažkosťami, no zakrátko ho s jeho učiteľom spájal pocit priateľstva a obdivu. Pri odchode z Cézarei poďakoval Gregor Origenovi dlhým prejavom. Po návrate bratov do vlasti, poslal Origenes Gregorovi list. Za krátko vysvätil biskup z Amasei Paidimos, oboch bratov za biskupov. Gregorovi bolo zverené jeho rodisko, Neocézarea, ktorá bola vtedy takmer pohanská. Gregorovu biskupskú činnosť a jeho zázraky, pre ktoré si vyslúžil prívlastok „Divotvorca“, zaznamenávajú jeho vlastné spisy, niekoľko textov Bazila a jeho biografia od Gregora Nysského. Ako protiváhu k pohanským sviatkom, Gregor vytvoril sviatky mučeníkov. Zúčastnil sa na prvej Atiochijskej synode z roku 264, ktorá pojednávala o Pavlovi zo Samosaty. Na vieru obrátil Makrínu, starú matku Bazila Veľkého a Gregora Nysského. Obaja ho považovali, za apoštola Pontu a Kappadócie. Dnešný svätec, svätý Gregor Divotvorca zomrel v roku 270 alebo 275.

Svätý Maximián, konštantínopolský patriarcha

Jeho meno má latinský pôvod znamená „najväčší“. Konštantínopolský patriarcha Maximián bol rodeným Rimanom. Jeho rodičia boli bohatí, a preto aj vznešení. Jedným z jeho spolužiakov a kamarátov bol aj neskorší pápež Sixtus III. Po tom, ako ukončil štúdiá odišiel, nevedno prečo, do Konštantínopolu. S dobrými výsledkami pôsobil na všetkých kňazských stupňoch. Za kňaza ho vysvätil patriarcha Sisinius. Maximiána zvolili v roku 431 za nástupcu zosnulého konštantínopolského patriarchu Nestora. Ľud ho mal vo veľkej obľube, okrem iného aj preto, že keď bol ešte kňazom, dal na vlastné náklady postaviť cintorín pre chudobných. Cirkevný historik Sokrates Scholastikos však poznamenal, že Maximián ovládal veľmi slabo gréčtinu. Napriek tomu sa vedel počas svojho pôsobenia v relatívne krátkom období 2 rokov a 5 mesiacov účinne postaviť proti priaznivcom nestorianizmu, ktorí boli v hlavnom meste ríše vo veľkom počte. Na pomoc si zavolal alexandrijského patriachu Cyrila. Historické pramene vyzdvihujú, že pariarcha Maximián mal čistú vieru, bol vo svojej pastrierskej službe usilovný, zveľaďoval aj cirkevné majetky a vynikal najmä zbožnou a detskou pokorou. Aj pápež Celestín, ktorý patriarchu Maximána potvrdil na Koncile v Efeze, ho nazval pravým Natanaelom a iným Sisíniom. Rovnako aj pápež Sixtus III. komunikoval s patriarchom Maximiánom v priateľskom duchu. Maximiánovi sa podarilo uzmieriť dva znepriatelené tábory tak, že ostala len malá skupina nestoriánov. Na druhej strane bol prísny v dodržiavaní cirkevných predpisov a odvolal biskupov kvôli ich nestoriánskym názorom. Konštantínopolský patriarcha Maximián zomrel na Veľký štvrtok v roku 434. Rímske martyrológium ho nespomína.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý apoštol a evanjelista Matúš

Jeho meno má grécko-hebrejský pôvod a znamená „Boží dar“. V celej starokresťanskej tradícii je prvé evanjelium pomenované podľa svätého Matúša. Euzébius z Cézarei o Matúšovi píše, že kázal spočiatku Hebrejom. Keď mal odísť k iným národom, zanechal im evanjelium, ktoré im hlásal, v ich rodnej reči. Matúš vystupuje vo všetkých zoznamoch apoštolov ako jeden z dvanástich. Inak Markove, Lukášove a Jánove evanjelium Matúša nespomína. Podľa druhej kapitoly Markovho evanjelia Ježiš povolal k svojmu nasledovaniu mýtnika z Kafarnauma, zvaného Lévi, Alfejovho syna. Prvé evanjelium ho v paralelnom príbehu nazýva Matúš a v zozname dvanástich mu dáva prívlastok mýtnik. Z tohto svedectva prvého evanjelia odvádza starokresťanská tradícia, že autor prvého evanjelia bol mýtnik Matúš. Hoci Markovo a Lukášovo evanjelium nenaznačujú apoštola Matúša ako mýtnika Léviho, protestanstská teológia toto spojenie odmieta. Ak sa však údaje prvého evanjelia uznajú za pravdivé, mal by tento mýtnik dve semitské mená, čo bolo v tej dobe síce netypické, ale nie nemožné. Správy o ďalšom živote Matúša sú sčasti legendami. Podľa Klementa Alexandrijského Matúš v dvanástom roku po nanebovstúpení Pána, okolo roku 42, opustil Palestínu a pôsobil ako misionár. Rufinus a Sokrates spomínajú ako jeho pôsobisko Etiópiu, Pavlín z Noly uvádza Partskú ríšu a Ambróz z Milána Perziu. Klement bez kritiky prebral názor gnostika Herakleona, že Matúš, podobne ako aj niektorí apoštoli, zomrel prirodzenou smrťou. Východná a západná cirkev si ho však uctieva ako mučeníka. Jeho relikvie preniesli najprv z Etiópie do talianskeho mesta Paestum a odtiaľ v 10. storočí do talianskeho Salerna.

Svätý hieromučeník Hypatius, gangriansky biskup

Jeho meno je gréckeho pôvodu a znamená „najvyšší“. Biskup a mučeník z paflagónskeho mesta Gangra, v súčasnosti turecké mesto Çankırı, bol jedným z hlavných odporcov Arianizmu, mylnej náuky, ktorá popierala božstvo Ježiša Krista. Počas návratu z Nicejského koncilu (325) ho ariáni ukameňovali. Prepodobný otec Hypatios zomrel okolo roku 325. O úcte k nemu, ako na východe, tak i na západe, svedčia Rímske martyrológium a grécke miney.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci a vyznávači Gurias, Samónas a Habib

Meno Habib má aramejský pôvod a znamená „milovaný“. Pôvod a význam mien Gurias a Samónas ostáva neznámy. Gurias a Samónas boli dvaja mladí askéti z Edessy. Na príkaz atiochijského miestodržiteľa Musonia, ktorý v Edesse viedol procesy proti kresťanom, ich 15. novembra 306 popravili. Hoci ich spisy neboli uchránené od ďalších úprav, historicita ich mučeníctva je zaručená Efremom Sýrskym a sýrskym martyrológiom. Diakona a mučeníka Habiba zatkli podľa legendami opradenej správy s jeho spoločníkmi Guriasom a Samónom nie počas Diokleciánovho prenasledovania v roku 306, ale až o 14 rokov neskôr za cisára Licínia. Sám vraj v Edesse u miestodržiteľa Lysania dobrovoľne vyznal svoju vieru, za čo ho následne za živa upálili. Nad jeho hrobom neskôr postavili chrám.

Svätý mučeník Demeter z Trácie

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „patriaci bohyni úrody Deméter“. Mučeník Demeter trpel za Krista v obci Daodus v Trácii. Na príkaz miestodržiteľa Pomplia ho kruto mučili a napokon sťali. Svätý mučeník Demeter z Trácie zomrel okolo roku 307.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, OCA, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätý a všechválny apoštol Filip

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Priateľ koní“. Apoštol Filip pochádzal z Betsaidy a bol priateľom Ondreja. Iba oni dvaja z dvanástich majú mená gréckeho pôvodu. Ježiš ich povolal z kruhu Jánových učeníkov. Filip k nemu priviedol Natanaela. V zoznamoch apoštolov stojí apoštol Filip vždy na piatom mieste. Synoptici ho inak nespomínajú. V Jánovom evanjeliu sa jeho meno vyskytuje trikrát. Efezský biskup z druhého storočia Polykrates podáva správu, že Filip, jeden z dvanástich apoštolov, so svojimi panenskými dcérami zomrel v Hierapolise. Jeho tretia dcéra, ktorá viedla život vo Svätom Duchu, vraj spočíva v Efeze. Hierapolský biskup z druhého storočia Papias uvádza zázrak, o ktorom počul z úst Filipovej dcéry v Hierapolise. Či v tejto správe ho sám Papias, alebo iba Euzébius nazýva apoštolom, ostáva otázkou. Klement Alexandrijský (prelom 3. storočia) zistil, že apoštol Filip svoje dcéry vydal. Montanista Proklos z 2. storočia tvrdí, že štyri prorocky nadané Filipove dcéry sú so svojím otcom pochované v Hierapolise. Cézarejský biskup Euzébius (prelom 4. storočia) ich identifikuje s osobami v 21. kapitole Skutkov apoštolov, teda ako diakona Filipa so svojimi dcérami. Podobne robil aj Proklos. Ázijskí montanisti sa pravdepodobne odvolávali na štyri prorocké Filipove dcéry. Od začiatku dvadsiateho storočia sa zastáva názor, že efezský biskup Polykrates nedopatrením zamenil Diakona a Evanjelistu Filipa, pretože Biblia istotne dosvedčuje len o evanjelistovi Filipovi, ktorý mal viacero panenských a prorocky nadaných dcér. Relikvie svätého Filipa sa nachádzajú v chráme dvanástich apoštolov v Ríme. Filip je patrónom valchovačov a klobučníkov. Na ikonách sa zobrazuje s krížnou palicou a zriedka aj so zvitkom.

Svätý Gregor Palamas, solúnsky arcibiskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „ostražitý“. Byzantský teológ, mystický spisovateľ a obranca hesychazmu, sa narodil v roku 1296 alebo 1297 v Konštantínopole. Vychovali ho na náklady cisára Andronika II.. Ako 22-ročný odišiel na 7 rokov na vrch Athos, potom sa s desiatimi spoločníkmi usadil na vrchu pri Beroi. Odtiaľ sa však vrátil späť na Athos a stal sa predstaveným (igumenom) Lavry svätého Atanáza. Gregor sa snažil odvrátiť útoky Barlaama na hesychastické teórie, ktoré preferovali pokoj, rozjímanie a mystické sústredenie pred rozumovým výkladom sveta. K výtvarným prejavom hesychazmu patria predovšetkým ikony. Gregor Palamas sa zakrátko stal najlepším obhajcom hesychazmického hnutia. Na synode v Konštantínopole síce Barlaama pokarhali, ale neodsúdili. Gregorovými najostrejšími protivníkmi boli Gregor Akyndinos a Nikefor Gregoras. Gregora kvôli spolupráci s Jánom Kantakuzenom na štyri roky uväznili do konštantínopolského kláštora Christos Akataleptos. Po tom, čo sa Ján Kantakuzenos stal cisárom, zvolili Gregora za Solúnskeho arcibiskupa. Do úradu sa mu však podarilo nastúpiť až po troch rokoch. O rok na to, v roku 1351, na provinčnom koncile potvrdili Gregorove teórie, prijali ich do nedeľného slávenia počas Druhej pôstnej nedele a odsúdili Barlaama a Gregora Akyndina. 14. novembra 1359 solúnsky arcibiskup Gregor Palamas zomrel. Jeho žiak a životopisec Philotheos Kokkinos, od roku 1364 patriarcha, ho na synode z roku 1368 vyhlásil za svätého a za učiteľa cirkvi. Od roku 1912 nosí nová solúnska katedrála jeho meno a uchováva jeho relikvie.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh súdi“. Mučeník a apoštol únie sa narodil v roku 1580 v meste Vladimír v oblasti Volyň, ktorá je dnes severozápadnou súčasťou Ukrajiny. Jeho rodičia boli pravoslávni. Vo Vilniuse (dnes hlavné mesto Litvy) prestúpil do ruténskej uniatskej cirkvi. V roku 1609 sa stal kňazom, o 4 roky neskôr igumenom, predstaveným baziliánskeho kláštora v meste Byten v dnešnom Bielorusku a o rok zasa vo Vilniuse archimandritom. V roku 1617 ho zvolili za biskupa koadjútora arcibiskupa v Polocku v dnešnom severnom Bielorusku a rok po jeho smrti sa stal arcibiskupovým nástupcom. Ako horlivý kazateľ a spovedník neúnavne pozýval k rozširovaniu zjednotenia (únie) pravoslávnych s Katolíckou cirkvou. Počas vizitácie v meste Vitebsk v dnešnom severovýchodnom Bielorusku ho zavraždili. Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup zomrel 12. novembra 1623. V roku 1643 bol blahorečený a v roku 1867 svätorečený. Jeho telesné pozostatky boli prenesené v roku 1916 do Viedne a v roku 1949 do Ríma. Pápež Pius XI. si pri príležitosti 300. výročia od jeho smrti uctil jeho pamiatku samostatnou encyklikou Ecclesiam Dei admirabili.

Náš prepodobný otec Níl

V deň, keď si Gréckokatolícka cirkev s Rímskokatolíckou spoločne pripomínajú gréckokatolíckeho arcibiskupa Jozafáta, spomína si Gréckokatolícka cirkev aj na prepodobného otca Níla Staršieho. Jeho meno má grécko-semitský pôvod a znamená „rieka“. Níl Starší sa narodil v druhej polovici 4. storočia. Predtým ho nesprávne nazývali Sinajský. Podľa legendy cirkevného historika prelomu 14. storočia, Nikefora Kallistra, bol Níl vysokým úradníkom na cisárskom dvore v Konštantínopole. So súhlasom manželky spoločne so svojím synom Theodulom sa zrejme okolo roku 390 stali mníchmi na hore Sinaj. Z kláštora počas útoku zbojníkov Níl ušiel, no jeho syna zajali. Po niekoľkých dobrodružstvách sa syn znova spojil s otcom. Podľa výskumu Karla Heussi však Níl pochádzal z Ankyry v Galácii. Pravdepodobne študoval v Konštantínopole, kde sa spoznal s Jánom Zlatoústym a začal si ho vážiť. Dostal tak dôkladné vzdelanie vo vedách a výchovu vo viere. Po svojom návrate do vlasti sa stal predstaveným kláštora v blízkosti Ankyry. Prepodobný Níl patril zrejme aj k obhajcom Jána Zlatoústeho, keď ho začal prenasledovať cisár Arkádius. Níl sa stal vyhľadávaným duchovným poradcom, ako to dokazujú aj jeho listy. Mnohé z nich sú, žiaľ, iba citátmi z biblie a z iných autorov. Ďalšie jeho spisy majú prevažne asketický obsah. Časť z jemu pripisovaných diel napísal Euagrius Pontikus, autor Filokalie. Prepodobný Níl Starší zomrel okolo roku 430. Jeho telesné pozostatky preniesli do chrámu svätých apoštolov v Konštantínopole.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Ménas, Viktor a Vincent, svätá mučenica Štefánia

…

Náš prepodobný otec a vyznávač Teodor Studitský

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Teodor Studita sa narodil v roku 759 v Konštantínopole v rodine, ktorá patrila do hornej vrstvy v Byzancii a bola veľmi oddaná ideálom mníšstva. Po prvom období Obrazoborectva vstúpil Teodor okolo roku 780 spoločne so svojím bratom Jozefom,neskorším Solúnskym arcibiskupom, do kláštora Sakkudios, ktorý viedol jeho ujo Platón. Okolo roku 788 sa tu stal kňazom a o šesť rokov neskôr predstaveným kláštora. Počas sporu kvôli cudzoložstvu cisára pre Teodorov nesúhlas s cisárom a patriarchom ho v roku 795 poslali do Solúna do vyhnanstva. O tri roky neskôr prebral konštantínopolský kláštor Studion, ktorý sa stal srdcom reformy kláštorov. Boj proti uvoľnenému názoru patriarchu Nikefora I. v záležitosti manželstva Konštantína VII. viedol k Teodorovmu uväzneniu na ostrove Adalar. Vtedy požiadal o pomoc pápeža. Počas druhého obdobia obrazoboreckého sporu za cisára Leva V.musel ísť do Smyrny do exilu. Odtiaľ svojou korešpondenciou neúnavne povzbudzoval k vernosti k obrazovému kultu. Tu zomrel 11. novembra 826 ako 67 ročný. Jeho pozostatky spoločne s pozostatkami jeho brata slávnostne preniesli do hlavného mesta Byzancie v roku 844. Najhlbší a najrozsiahlejší Teodorov vplyv spočíval v jeho snahách o oživenie pôvodného asketicko-cenobitického ideálu, ktorý ako studitská reforma, zasiahol väčšinu byzantských kláštorov a stal sa životnou formou slovanského mníšstva. Teodor pritom základné myšlienky čerpal z diela Bazila Veľkého „Asketika“. Podľa Teodora predstavený kláštora ako duchovný otec všetkých vedie prísne komunitu kláštora a existuje správna miera medzi telesnou prácou a rozjímaním Svätého písma.Okrem toho napísal niekoľko liturgických textov. Teodorov spor s cisárom bol podnetom na prehodnotenie postavenia cisára v byzantskej cirkvi a zdôraznil autoritu pápeža voči celej Cirkvi. Dôležitý boj aj jeho boj za uctievanie ikon.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Studiti

Ukrajinský metropolita Andrej Šeptický, ktorý bol iniciátorom obnovy východného mníšstva na Ukrajine začiatkom 20. stor., sa inšpiroval práve typikonom (pravidlami) prepodobnébo Teodora Studitu, ktoré na Kyjevskú Rus priniesol sv. Teodóz Pečerský. V súčasnosti sú studiti (mnísi studitských pravidiel) mníšskym rádom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Za menom používajú skratku M.S.U. (Monaci Studiti Ucraini). Ich hlavným centrom je lavra (monastier) Zosnutia presvätej Bohorodičky v Unive pri Ľvove. V Ľvove majú vydavateľstvo Svičado. Majú aj ženskú vetvu, mníšky studitky.

Stanislav Gábor