Svätí apoštoli Erast, Olympas, Rodión a spoločníci

Ich mená majú grécky pôvod; Erast znamená „milovaný“, Olymp je odvodený od vrchu starogréckych božstiev, Olympu, a meno Rodión znamená „pieseň, óda“. Dnešní svätci žili v období prvého storočia. Patrili do skupiny 70 apoštolov. Apoštol Pavol ich spomína závere listu Rimanom (Rim 16, 11.15.24). Erasta Pavol opisuje ako správcu mestskej pokladnice v Korinte. Tam ho Pavol obrátil na kresťanstvo a prijal ho za svojho spoločníka na apoštolských cestách. Hoci Biblia o jeho ďalšej činnosti neinformuje, isto vykonal viaceré misijné cesty. Rímske martyrológium o Erastovi píše, že ho Pavol ustanovil za biskupa vo Filipách, kde po úspešnej misijnej činnosti prijal mučenícku korunu. Podľa gréckych prameňov zasa Erast vykonával úlohu pokladníka Jeruzalemskej cirkvi, neskôr sa stal biskupom v palestínskom meste Paneas a zomrel pokojnou smrťou. Olympas sprevádzal s Rodiónom apoštola Petra do Ríma. Oboch údajne sťali v tom istom čase, ako ukrižovali svätého Petra. Rodióna Pavol opisuje ako pokrvného, teda ako svojho príbuzného. Pavla a Petra sprevádzal na viacerých misijných cestách. Obaja ho zrejme ustanovili za biskupa v Patare. Tam ho vraj kameňovali Židia s pohanmi a vážne ho zranili nožom, avšak Rodión sa zo zranení uzdravil. Napokon zomrel s Olympasom v Ríme spolu s apoštolom Petrom.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, www.glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol

Naša prepodobná matka Matróna

Jej meno má latinský pôvod a znamená „pani“. Matróna pochádzala v mesta Perge v Pamfýlii, v súčasnosti zrúcaniny 15 kilometrov severovýchodne od tureckej Antálie, a narodila sa okolo roku 420. V Konštantínopole viedla ženský kláštor, ktorý sa nachádzal v časti Deuteron. Neskôr tento kláštor pomenovali podľa svätej Matróny. Podľa spisu Teofana Vyznávača Chronographia, odmietla uznať edikt cisára Zenóna Henotikon, ktorý sa kompromisnými formuláciami pokúšal získať monofyzitov späť do Cirkvi. Prepodobná Matróna zomrela 7. novembra okolo roku 520 v Konštantínopole. Legendami opradený životopis, ktorý nevznikol pred 7. storočím, popisuje ako Matróna, oblečená do mužských šiat, vstúpila ako muž menom Babylas do konštantínopolského kláštora predstaveného Bassiana. Aby sa vyhla stretnutiu s manželom, ktorý ju hľadal, legenda ju nechá putovať do Emesy, kde sa podieľa na nájdení hlavy Jána Krstiteľa, do Jeruzalema, na Sinaj, do Beryta a napokon naspäť do Konštantínopolu. Legenda ju napokon opisuje ako predstavenú kláštora, ktorý vybudoval Bassian.

Prepodobná Teoktista z ostrova Lesbos

…

Svätí mučeníci Onezifor a Porfýrius

Ich mená majú grécky pôvod. Onezifor znamená „prospešný“ a Porfýrius „purpurový“. Svätí mučeníci Onezifor a Porfýrius trpeli za Krista v Efeze počas prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána. Na následky krutého mučenia zomreli na začiatku 4. storočia.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, OCA, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Anjel Gabriel

Jedným z ďalších beztelesných mocností je archanjel Gabriel. Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „silný je Boh“. Podľa Lukášovho evanjelia je Gabriel anjelom, ktorý stojí pred Bohom. V Starom zákone ho spomína iba kniha proroka Daniela, ako sprostredkovateľa božích zjavení. V neskorom židovstve sa z Gabriela stal jeden zo 4 najvyšších anjelov a jeden zo 6, alebo 7 anjelských kniežat. V Novom zákone Gabriel oznamuje narodenie Jána Krstiteľa a Ježiša Krista. Ako archanjela ho formálne začalo nazývať až pobiblické kresťanské písomníctvo. Najstaršie a najčastejšie je Gabriel znázornený pri Zvestovaní Panne Márii. Zriedkavejšie spolu so Zachariášom, alebo ako vysvetľuje Danielovi jeho vízie. Byzantské umenie znázorňuje Gabriela spolu s Michalom po stranách Krista alebo Bohorodičky, v rukách so zemeguľou alebo žezlom.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Tridsiati traja svätí mučeníci z Melitíny

…

Náš prepodobný otec Lazár Divotvorca, ktorý sa postil na vrchu Galésion

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh pomohol“. Divotvorca a pustovník z vrchu Galesion sa narodil v roku 968 v Ázii. Spočiatku bol mníchom v jednom kláštore v meste Attaleia, v súčasnosti turecké mesto Antalya. Potom putoval do Palestíny a vstúpil do kláštora svätého Sávu. Tu prijal kňazskú vysviacku od jeruzalemského patriarchu. Po svojom návrate, kvôli zničeniu palestínskych kláštorov arabmi, vystúpil pri Efeze na stĺp. O sedem rokov neskôr sa utiahol do na vrch Galesion, kde žil 41 rokov ako stĺpnik. Cisár Konštantín IX. Monomachos mu adresoval niekoľko listov. Lazár založil tri kláštory s pevnými pravidlami, z ktorých kláštor Presvätej Bohorodičky existoval až do 16. storočia.

Svätí mučeníci Melasippus, manželka Karina a syn Antoninus

Ich mená majú latinský pôvod. Meno Melasippus znamená „dodávateľ sladkostí“, meno Karina „milá“ a meno Antoninus znamená „popredný mladík“. Melasippus a Karina boli kresťanským manželským párom z Ankyry. V čase vlády Juliána Odpadlíka ich spoločne s ich nedospelým synom Antoninom zajali a pre kresťanskú vieru mučili. Keď vraj sudca počas výsluchu rúhavo rozprával o Kristovi, napľul mu mladý Antoninus do tváre. Kým jeho umiestnili v cele, jeho rodičov umučili k smrti. Svojou odvahou a nebojácnosťou vraj Antoninusov príklad povzbudil aj ďalších 40 mladíkov, ktorí ho nasledovali a spolu s ním išli zomrieť za Krista. Niektoré zoznamy svätých 40 mladých spoločníkov nespomínajú. Dnešní mučeníci zomreli za Krista okolo roku 269. Rímske martyrológium prebralo spomienku na dnešných mučeníkov z gréckych menológií.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Gréckokatolícka cirkev si dnes pripomína svätého Pavla Vyznávača,  konštantínopolského biskupa.

Jeho meno má grécko-latinský pôvod a znamená „malý“. Biskup hlavného centra východorímskej ríše sa narodil v Solúne. Konštantínopolský biskup Alexander ho vysvätil na kňaza. Po biskupovej smrti sa Pavol v roku 337 stal jeho nástupcom, zatiaľ čo ariánsky kandidát neuspel. O dva roky neskôr ho však poslali do mezopotámskeho mesta Sinagra do vyhnanstva a nahradili ho ctižiadostivým ariánom Euzébiom z Nikomédie. Po Euzébiovej smrti, koncom roka 341, povolali pravoverní Pavla naspäť, kým ariáni zvolili Makedónia. Výsledkom toho bola pouličná krvavá bitka, v ktorej ľud zavraždil vojenského magistra Hermogena, ktorý dal Pavla odstrániť.  Nakoniec cisár Konštancius II. poslal Pavla do vyhnanstva a dosadil Makedonia.  Vďaka  podpore cisára Konstanca I. sa Pavol v roku 346 mohol vrátiť na svoj biskupský stolec. Po cisárovej smrti ho po piatich rokoch biskupskej služby znova odvliekli do exilu, kde dožil. Údajne ho tu uškrtili ariáni. Zomrel v maloázijskom meste Kukusus v roku 351. Za cisára Teodózia preniesli jeho pozostatky do chrámu Eirene v Konštantínopole. Na ikonách sa zvykne zobrazovať ako mučeník, ktorý je zahrdúsený vlastným omoforom, časťou liturgického odevu biskupa, ktorá sa podobá na pálium v latinskom obrade.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Lexikon für Theologie und Kirche, Biographisch-bibliographischen Kirchenlexikon spracoval Ján Sabol

Gréckokatolícka cirkev si dnes pripomína svätých mučeníkov Galaktióna a Epistému.

Ich mená majú grécky pôvod. Galaktión znamená „mliečny“ a Epistéma „poznanie, veda“. Podľa legendami okrášleného životopisu, Galaktión pochádzal zo sýrskeho mesta Emesa. Bol vznešeného rodu, vzdelaný vo všetkých vedách. Ako 24-ročný sa oženil s vtedy ešte pohankou Epistémou, ktorá bola takisto zo vznešeného rodu. Epistéma sa krátko po svadbe dala pokrstiť. Po krátkom čase trvania ich manželského zväzku mala videnie, v ktorom zistila, že Boh má mimoriadnu záľubu v panenskom živote. Obaja manželia na to rozdali celý svoj majetok chudobným a opustili Emesu v spoločnosti sluhu Eutolmia. Galaktión vstúpil do kláštora na vrchu Sinaj a Epistéma vstúpila do kláštora, ktorý bol ďalej od Sinaja. Keď za cisára Décia začali prenasledovať kresťanov, Galaktióna uväznili. Keď sa o tom dopočula Epistéma, dobrovoľne sa dala zatknúť tam, kde bol už väznený jej manžel. V roku 240 ich spoločne sťali. Podľa Rímskeho martyrológia, ktoré ich spomína v dnešný deň, popravili ich v Emese.

Dnes nám Gréckokatolícka cirkev pripomína prepodobného otca Joannikia Veľkého.

Známy grécky kresťanský askéta sa narodil v roku 752 v skromnej roľníckej rodine v bitýnijskej obci Marikat. V detstve pásaval ošípané a získal len veľmi chabé vzdelanie. V mladosti slúžil viac ako dvadsať rokov v armáde a v tej dobe patril k zástancom obrazoborectva. Koncom ôsmeho storočia začal cestu náboženského života. Vstúpil do kláštora a získal vzdelanie a náboženské vedomosti, ktorými doposiaľ nedisponoval. Za krátky čas odišiel ako pustovník na vrch Olymp v Bitýnii v blízkosti antického mesta Prussa. Tu sa stal najvýznamnejším predstaviteľom asketizmu v čase tohto tradičného spôsobu života na východe. Neskôr žil v niekoľkých regiónoch Malej Ázie, vrátane Lýkie a Cilície a pred návratom sa usadil v Bitýnii. Venoval sa rôznym asketickým cvičeniam, čím si získal mnohých priaznivcov. Napokon okolo roku 810 cítil potrebu podeliť sa o svoje skúsenosti s ostatnými ľuďmi a usadil sa preto v cele kláštora na vrchu Trichalika. Tu ho navštevovali mnohí ľudia. Boh mu vtedy poskytol dar proroctva a uzdravovania chorých. V roku 813, po nástupe Leva V. Arménskeho k moci, sa vrátil do Lýdie, kde založil tri kláštory. Počas druhého obrazoboreckého obdobia sa postavil na stranu uctievačov ikon, ale zdá sa, že okolo roku 823, počas stretnutia zorganizovaného obrazoborcami, mal na túto tému nezhody s Teodorom Studitom. V čase obnovy uctievania ikon v roku 843 podporoval voľbu nového patriarchu Metoda, bývalého mnícha z bitýnijského Olympu. Ten sa pre svoj umiernený postoj k bývalým obrazoborcom dostal do sporu s mníchmi kláštora Studion, žiakmi Teodora Studitu. Joannikios ako 90 ročný odišiel do Konštantínopolu, aby podporil Metoda proti studitom. Zomrel 4. novembra 846 v kláštore Antidion na Bitýnijskej hore Olymp. Prepodobný Joannikios predstavoval v čase premeny mníšstva, najmä v porovnaní s Teodorom Studitom, model svätého pustovníka tradičného východu, ktorý žije dlhú dobu v samote a zapája sa do mimoriadnych asketických praktík. Vážnosť si získaval aj na vďaka svojim zázračným schopnostiam. Teodor, niekedy na jednej strane vyjadroval Joannikiovi a k tomu, čo predstavoval, rešpekt, no na druhej strane varoval svojich mníchov pred tým, aby nenasledovali jeho príklad. Teodor veril vo väčšiu integráciu komunít, organizovaných a disciplinovaných, ktoré vykonávajú skôr viac pravidelnej práce než veľkú askézu a miešajú sa do spoločenskej diskusie. Joannikios a Teodor predstavujú dva protichodné modely „olympských“ a „studitských“ mníchov.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.wikipedia.org, Gaston Zananiri: Histoire de l’Église byzantine spracoval Ján Sabol

Svätí hieromučeník Akepsimas, presbyter Jozef a diakon Aitalas

Gréckokatolícka cirkev nám 3. novembra pripomína svätých mučeníkov biskupa Akepsima, presbytera Jozefa a diakona Aitala. Meno Akepsimas má hebrejsko–latinský pôvod a znamená „slávny“; meno Jozef má hebrejský pôvod a znamená „Boh pridal“ a význam mena Aitalas ostáva neznámy. Biskup Akepsimas z perzského mesta Honit je spolu s ďalšími dvoma dnešnými svätcami mučeníkom z čias perzského kráľa Šapúra II (309-379). Spoločne zomreli zrejme v roku 350. Podľa legendy biskup Akepsimas mal pri mučení už 80 rokov. Ako mladíkovi, mu vraj predpovedali, že bude za svoju vieru mučený. Práve pre náboženskú politiku perzského kráľa Šapúra II., sa koncom 30-tych rokov 3. storočia začalo prenasledovanie kresťanov, ktoré pokračovalo ešte aj za jeho nástupcu, teda viac ako 50 rokov. Biskupa Akepsima zajali v roku 347, mučili ho a za neľudských podmienok väznili ďalšie tri roky. Nakoniec ho popravili mečom. O jeho pohreb sa vraj postarala dcéra arménskeho kráľa, ktorú v tej dobe tiež väznili v Perzii. Podľa byzantského hagiografa Symeona Metaphrasta, kňaz Jozef pochádzal z mesta Bethlabuba. Aj on bol už pokročilého veku, keď ho zajali. Mal 70. rokov. Spolu s ním zajali aj diakona Aitala. Ich rozsudok znel ukameňovanie v meste Arbel. Po krátkom väznení ich v rovnakom čase popravili s biskupom Akepsimasom. Ich mená sú zapísané aj v Rímskom martyrológiu spolu s ďalšími mučeníkmi, ktorých spomína 22. apríla.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Vollständiges Heiligen-Lexikon spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Akindyn, Pegasios, Aftonios, Elpidéfor a Anempodist

Gréckokatolícka cirkev nám dnes pripomína svätých mučeníkov Akindyna, Pegasia, Aftonia, Elpidéfora a Anempodista. Ich mená sú prekladom ich perzských mien do gréčtiny. Akindyn znamená „neohrozený“, Pegasios „silný“, Aftonios „hojný“, Elpidefór „zdroj nádeje“ a Anempodist „nezlomný“. Akindyn, Pegasios, Aftonios, Elpidefór a Anempodist spoločne s ďalšími kresťanmi zomreli mučeníckou smrťou v Perzii za kráľa Šapúra II (309-379). Traja z nich Akindyn, Pegasios a Anempodist podľa legendy odmietli obetovať modlám. Keď ich mučili, nič sa im nestalo. Kráľ vraj pre svoju krutosť stratil aj reč, ktorú na príhovor dnešných troch mučeníkov získal. No odvďačil sa im ďalším trýznením. Vraví sa, že ich vytrvalosť dokonca spôsobila, že kráľov sluha Aftonios uveril v Krista. Za to ho stihol krutý trest a poprava sťatím. Rovnako popravili aj Elpidefóra, ktorý pochádzal zo vznešeného rodu, lebo sa za troch mučeníkov prihováral. Spolu s nimi popravili aj jeho. Dnešní piati mučeníci zomreli v roku 330.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Vollständiges Heiligen-Lexikon spracoval Ján Sabol

Svätí divotvorcovia a nezištníci Kozma a Damián

Gréckokatolícka cirkev nám na začiatku novembra pripomína svätých divotvorcov a nezištníkov Kozmu a Damiána. Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod: Kosma znamená „ozdobený“ a Damián znamená „krotiteľ“. O ich živote chýbajú historicky overené správy. Kým Teodóz Archidiakon označuje ako miesto ich mučeníctva sýrsky Kyros, početné grécke, latinské a sýrske verzie opisu ich života označujú Kozmu a Damiána ako dvojčatá a lekárov v cilicíjskom meste Aigai. Počas prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána ich mučil prefekt Lysias a po zázračnom oslobodení ich sťal. V stredoveku im prisúdili arabský pôvod vzhľadom na vtedajší vysoký rešpekt pred arabskou medicínou. Úcta k dnešným svätcom bola na východe rozšírená už začiatkom 5. storočia. To dokazuje  historický základ legendy a vyvracia pokus o kresťanskú adaptáciu pohanských dioskurov. Im zasvätené chrámy vybudoval patriarcha Proklos v Konštantínopole a byzantský cisár Justinián I. v Kyrose a Pamfýlii. Zároveň sa zaradili medzi najuctievanejších nezištníkov. V šiestom storočí došlo k rozšíreniu kultu aj na západe. Pápež Symachus im v rímskej bazilike Santa Maria Maggiore zasvätil jednu kaplnku. Oboch prijali do Gelasiánovho Sakramentára a do kánona rímskej omše.  V stredoveku došlo k výraznému rozšíreniu kultu, najmä v zväze nemeckých obchodných miest, kde často dochádzalo k epidémiám. Svätí divotvorcovia a nezištníci Kozma a Damián sú patrónmi chorých, lekárov, lekárnikov a lekárskych fakúlt. Na ikonách sa zobrazujú s receptom (liekopisom), patelou a lekárskymi nástrojmi.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Lexikon für Theologie und Kirche spracoval Ján Sabol