Svätý mučeník Longín Stotník

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „dlhý“. Podľa Pilátových aktov bol Longín buď vojakom, ktorý prebodol pod krížom Ježišov bok, alebo kapitánom, ktorý dozeral na ukrižovanie a Ježiša označil ako Božieho Syna a spravodlivého. Podľa Gregora Nysského sa kapitán Longín neskôr stal biskupom v Kappadócii. Legendami okrášlený grécky životopis predstavuje Longína ako kapitána Gogloty, ktorý strážil aj Ježišov hrob. Ako jeho rodisko uvádza kappadócke mesto Sardales. Spomína jeho kazateľskú činnosť a hovorí o tom, že ho sťali 16. októbra v Kappadócii ešte za vlády Piláta Pontského (26-36). Podobne opisuje Longínov život aj Simeon Metaphrastes. Podľa Rímskeho Martyrológia, ktoré si dnešného svätca pripomína 15. marca, bol Longín vojakom, ktorý Ježišovi prebodol bok. Postupné rozširovanie legendy na západe zjednotilo vojaka s kapitánom, ako o tom svedčia aj mnohé vyobrazenia Ježišovho ukrižovania.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

Náš prepodobný otec Eutymios Nový

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „dobrej nálady“. Mních z mesta Opso v Glácii sa narodil okolo roku 824. Prívlastok Nový má kvôli odlíšeniu od Eutýmia Veľkého, ktorého si východná cirkev pripomína 20. januára. Eutymios bol ženatý, ale rok po svadbe opustil rodisko. Odišiel na vrch Olymp a stal sa tam mníchom. Na Olympe žil asi 15 rokov, potom odišiel na horu Athos, kde sa z neho stal pustovník. Eutymios Nový sa nakoniec usadil neďaleko Solúna a žil na stĺpe ako stĺpnik. 20 kilometrov východne od mesta v roku 870 založil kláštor Peristera, neskôr ešte jeden – ženský – kláštor. Tie viedol 14 rokov ako diakon. Pred svojou smrťou sa usídlil na Hiere, ostrove hory Athos, a tam aj zomrel 15. októbra 898. Jeho pozostatky preniesli do Solúna. Autorom jeho životopisu je jeho žiak, metropolita Bazil Solúnsky.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThKL, BBKL spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Nazarios, Gerbasios, Protasios a Celzius

Mená dnešných svätcov majú latinský pôvod. Nazarios znamená „nazaretský“, Gerbasios „sluha“, Protasios „popredný“ a Celzius „vysoký“. Nazarios a Celzius sú mučeníkmi z talianskeho Milána zo začiatku Diokleciánovho prenasledovania. Podľa Paulína z Milána našiel biskup Ambróz v roku 395 alebo 397 v záhrade pred mestom Nazariove pozostatky. Boli neporušené, s čerstvou krvou, a odťatá hlava mala ešte bradu a vlasy. Preniesol ich do baziliky apoštolov pred Porta Romana. Baziliku premenovali na San Nazaro Maggiore. Toto meno má podnes. V tom istom čase objavili aj pozostatky svätého Celzia a vybudovali nad nimi baziliku. V polovici 5. storočia vznikol legendárny životopis, podľa ktorého Nazarios ohlasoval evanjelium v Taliansku, Gálii a nemeckom Trieri a spoločne s jeho sluhom Celziom ho za cisára Nera sťali v Miláne. Gerbasios a Protasios sú patrónmi mesta Miláno. O ich živote chýbajú overené historické správy. Ich pozostatky objavil biskup Ambróz 17. júna 386 v bazilike mučeníkov Félixa a Nabora a uložil ich pod oltárom. Ako dôkaz pravosti slúžili chabé spomienky dvoch starcov, veľkosť nájdených tiel, prítomnosť ampulky a uzdravenie slepého počas prenášania ich ostatkov. V ich prípade ide o prvé zdokumentované nájdenie pozostatkov mučeníkov. Ich kult sa rýchlo rozšíril. Od polovice 5. storočia existuje životopis, jeho autorstvo je pripisované Ambrózovi, ktorý robí z dnešných štyroch svätcov synov istého Vitalisa a Valérie. Pôvodné relikvie Gerbasia a Protasia sa nachádzajú pod hlavným oltárom chrámu svätého Ambróza.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Karpos, Papyl a Agatonik

Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Karpos znamená „ovocie“ a Agatonika „láskavá“. Význam mena Papyl je neznámy. Karpa, Papyla a Agatoniku upálili v meste Pergamon. Stalo sa tak za vlády cisára Marka Aurélia alebo cisára Décia. Euzébius poznal pôvodnú správu o ich mučeníctve. Zachovali sa nám iba rôzne prepracované verzie. Latinská redakcia opisuje iba udalosti a na rozdiel od ostatných tvrdí, že Agatonika neskočila sama do ohňa za Karpom a Papylom, ale aj ju – rovnako ako ich – upálili po súdnom procese, ktorý viedol prokonzul.

Svätý Niketas Vyznávač z Paflagónie

Jeho meno pochádza z gréčtiny a znamená „víťaz“. Niketas je mních a vyznávač z Grécka z obdobia obrazoboreckých sporov. Pochádzal zo vznešeného rodu a predtým ako sa stal mníchom, bol asi členom ríšskeho súdu za čias cisárovnej Ireny a jej syna Konštantína. Cisárovnú zrejme zastupoval na 7. ekumenickom sneme z roku 787, hoci jeho meno dokumenty snemu nespomínajú. Ako mních žil v kláštore hlavného mesta ríše. Po nastúpení cisára Teofila na trón za obranu uctievania ikon a pravej viery podstúpil mnohé utrpenia a bol vo vyhnanstve. Tam aj zomrel v roku 838. Na ikonách sa znázorňuje ako si uctieva obraz Krista Spasiteľa.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL, OCA spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Probus, Tarach a Andronik

Meno Próbus má latinský pôvod a znamená „statočný“, mená ostatných svätcov majú grécky pôvod: Tarach, znamená „hlučný“ a Andronik „víťaz“. Probus, Tarach a Andronik trpeli pravdepodobne v Cilícii počas Diokleciánovho prenasledovania. Rozšírený, a do mnohých jazykov preložený, opis umučenia podrobne vykresľuje vyšetrovanie a popravu. V texte sa uvádza, že je to dokumentárna správa očitého svedka a ešte začiatkom 20. storočia ju považovali za autentickú. Avšak dátum umučenia je pravdepodobne chybný a označenia obcí poukazujú na neskoršie dodatky. Historickú existenciu dnešných mučeníkov dokazuje zriadenie chrámu v 5. storočí ku cti dnešných mučeníkov v blízkosti Mopsuestie a takisto aj prenesenie ich pozostatkov do Jeruzalema 7. mája 483.

Náš otec svätý Martin Milosrdný, tourský biskup.

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „bojovný“. Askéta, divotvorca a zakladateľ najstaršieho kláštora v západnej cirkvi sa narodil v roku 316 alebo 317 v panónskom meste Sabaria ako syn rímskych tribúnov. Vychovali ho v Pávii, ako 15 ročný vstúpil do rímskej armády. Bol v strážnej jednotke cisára Konštancia, neskôr cisára Juliána. V týchto rokoch sa odohrala vo francúzskom Amiens známa scéna Martinovej dobrosrdečnosti, keď si so žobrákom rozdelil svoj plášť. Ako 18. ročný prijal krst, opustil armádu neďaleko Wormsu a stal sa žiakom Hilária z Poitiers. Vydal sa potom k Dunaju, aby na kresťanstvo obrátil aj svojich rodičov. Hilárius ho zrejme tiež poveril misijnou prácou v rímskej provincii Illyricum, v dnešnom Chorvátsku a časti Albánska a Bosny a Hercegoviny. Keď sa k nemu zle správali ariáni, utiahol sa po krátkom pobyte v Miláne ako pustovník na ostrov Gallinaria pri Janove. Okolo roku 360 prišiel späť do Poitiers k Hiláriovi, ktorý sa vrátil z exilu. V Ligugé založil Martin v roku 361 prvý kláštor Gálie. Napriek nesúhlasu niektorých biskupov ho na podnet ľudu v roku 371 zvolili za biskupa Tours. V blízkosti mesta založil približne o 4 roky neskôr kláštor Marmoutier, ktorý sa stal centrom asketickej kultúry a vzišlo z neho množstvo biskupov. Martin sa venoval misijnej činnosti v prevažne pohanských oblastiach, napomáhali mu jeho dary divotvorectva a schopnosti exorcistu. Jeho misijné cesty prekročili hranice jeho biskupstva. Dostal sa až do Paríža, kde uzdravil chorého na lepru a vo Viennne stretol Victricia a Paulína z Noly. Takisto vyhľadával svetské vrchnosti. Tetradia a grófa Avitiana, cisárov Valentiniána I. a najmä Maxima. Pred a po poprave Prisciliána v roku 386 sa vydal k Maximovi do Trieru, kde si za úprimnú obhajobu Prisciliána získal úctu panovníckeho páru. Počas druhej návštevy musel nadviazať spoločenstvo s prívržencami španielskeho biskupa Ithacia, ktorý chcel, aby štát prenasledoval prívržencov Prisciliána. Neskôr to Martin horko oľutoval. Pre svoju preslávenosť ako divotvorca, svoju asketickú prísnosť a svoj zmysel pre spravodlivosť k stúpencom Prisciliána, narastalo voči nemu nepriateľstvo dokonca aj v skupinách jeho vlastného kléru. Svätý Martin zomrel 8. novembra 397 v Candes počas pastoračnej cesty. Na jeho pohreb v Tours prišli tisícky mníchov a panien a nesčíselný počet ľudu. Martinovo prepojenie asketického mníšskeho ideálu s apoštolátom sa stalo vzorom pre celé mníšstvo na západe.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätý apoštol Filip

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „milovník koní“. Diakon a podľa 21. kapitoly knihy Skutkov apoštolov „evanjelista“ (Sk 21,8), čiže ohlasovateľ zvesti o spáse, Filip, bol pravdepodobne helenistom. V Jeruzaleme prijal spolu s ďalšími šiestimi mužmi službu pri obsluhovaní (Sk 6,1-6). Po Štefanovej smrti kázal v Samárii, pokrstil Šimona čarodeja, obrátil etiópskeho komorníka z Kandaky a podľa najstaršej tradície ho pokrstil v En Ed-diwre pri Beth Sur. Potom Filip vykonával misiu v mestách od Azotu (Sk 8,40) po cézarejskú Palestínu, kde sa usídlil so svojimi štyrmi dcérami-pannami, ktoré prorokovali (Sk 21,8). Keď bol Hieronym v roku 385 v Cézarei, ukázali mu Filipov dom a izby jeho dcér. Podľa Klementa Alexandrijského bol Filip tým nemenovaným mužom, ktorý od Ježiša žiadal, aby pred tým, ako ho bude nasledovať, mohol pochovať svojho otca. Názor, že sa zdržiaval v Hierapolise a tam zomrel, vznikol zámenou s apoštolom Filipom. Novšie grécke životopisy informujú, že nakoniec bol biskupom v lýdijskom meste Tralles.

Svätý Nektárius, konštantínopolský arcibiskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „medový“. Nektárius pocházal z Tarzu. Bol senátorom a prétorom. Kvôli jeho jemnosti a schopnosti zmierovať, hoci ešte nebol ani pokrstený, už ho na konštantínopolskom koncile v roku 381 ustanovili za konštantínopolského arcibiskupa namiesto zosadeného Maxima. Vyznanie viery, ktoré Nektárius predniesol počas svojho krstu, zapísali do aktov tohto koncilu. Neskôr ho, zrejme preto, uznali v roku 451 ako Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery. Po potvrdenie voľby šiel do Ríma samotný cisár. Koncil z roku 381 priniesol Nektáriovi a jeho nástupcom veľkú vážnosť, vďaka uznaniu čestného prednostného postavenia po biskupovi Ríma. Nektárius zjednodušil kajúcnu disciplínu okolo roku 390 tak, že zrušil funkciu kajúcneho kňaza. V roku 394 predsedal synode, ktorá prijala uznesenie, že biskupa môže zosadiť iba synoda. Z diel sa zachovala kázeň ku cti Teodora z Euchaity. Konštantínopolský arcibiskup Nektárius zomrel 27. septembra 397. Jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci sa stal Ján Zlatoústy.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Eulampios a Eulampia

Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod a znamenajú „dobré svetlo“. Podľa legendami opradeného životopisu Eulampia umučili vo vriacom oleji spoločne s jeho sestrou Eulampiou. Zomreli v Nikomédii za čias prenasledovania cisára Galéria Maximiána. Obom zasvätili chrám v Konštantínopole. Okrem gréckych synaxárov ich dnes spomína neapolské kalendárium Marmoreum a Rímske martyrológium.

Svätý Bassián

Meno dnešného svätca má latinský pôvod a znamená „bozkajúci“. Tento vyznávač viery pochádzal zo Sýrie. Prišiel do Konštantínopolu k cisárovi Marciánovi, ktorý si ho veľmi vážil. Svojím rečníckym umením získal mnohých pre kresťanský život. V Konštantínopole postavil aj kláštor. Vychoval i svätú Matrónu, ktorá neskôr bola predstavenou jedného zo ženských kláštorov v Konštantínopole. Svätý Bassián zomrel okolo roku 453 až 458. Nad jeho hrobom dal cisár Marcián vystavať veľkolepý chrám.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý apoštol Jakub Alfejov

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „druhorodený“. Jakub je synom Alfeja. Jakubov prívlastok, odvodený od mena otca, naznačuje, že ho Ježiš povolal až po Zebedejových synoch. Tradovaný Hieronymov názor, že sa tu jedná o Jakuba, Pánovho brata, sa už väčšinou popiera. Jakub Alfejov vystupuje v Novom zákone iba v zoznamoch apoštolov. V Markovom evanjeliu sa mýtnik Lévi chybne označuje ako syn Alfeja, čo viedlo k mylnej domnienke, že Alfej bol otcom Léviho-Matúša aj Jakuba. Avšak oni dvaja nikdy v zoznamoch apoštolov nevystupujú ako bratia.

Náš prepodobný otec Andronik a jeho manželka Atanázia

Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Andronik znamená „víťaz“ a Anatanázia „nesmrteľná“. Andronik pochádzal z Antiochie v Sýrii. Bol nábožný a pracoval ako spracovateľ striebra. Za manželku si vzal dcéru remeselníka z rovnakého odboru, Atanáziu. Obaja žili zbožne a mali dve deti. Svoj príjem delili na tri časti a len jednu časť si nechávali na vlastné živobytie a pre ďalšie podnikanie. Zvyšné dve tretiny zárobku použili na podporu chudobných a ľudí s nízkym príjmom. Po skorej smrti oboch detí, opustili manželia svoj majetok a šli do Jeruzalema. Tam pri hrobe Ježiša Vykupiteľa konali pobožnosti. Z Jeruzalema viedli ich kroky do Alexandrie v Egypte, aby tam slúžili Bohu v kláštoroch, odlúčení od seba aj od sveta. Ako spomínajú grécke miney po 12 rokoch túžil Andronik opäť vidieť posvätné miesta. Počas cesty vraj stretol Atanáziu, ktorá šla do Jeruzalema za tým istým cieľom. Atanázia Andronika spoznala, no Andronik ju nie, lebo mala mužské šaty. Atanázia sa svojmu manželovi nedala spoznať a takto spoločne vykonali púť po posvätných miestach. Potom vraj ďalších 12 rokov žili v spoločnom kláštore v jednej cele bez toho, aby mních Atanázius prezradil, kým skutočne je. Krátko po smrti svätej Atanázie, zomrel aj svätý Andronik. Obaja zomreli v polovici 5. storočia. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré ich spomína 9. októbra.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Naša prepodobná matka Pelágia

Jej meno má grécky pôvod a znamená „morská“. Pelágia sa narodila okolo roku 457. Na základe správy údajného svedka, diakona Jakuba, z konca 5. storočia viedla Pelágia, ako herečka a tanečníčka menom Marina, bezuzdný život. Vďaka kázni egyptského biskupa Nonna, ktorý sa zdržiaval v jej rodnom meste v Antiochii, sa obrátila. Pri krste prijala meno Pelágia a odišla do Jeruzalema. Ako pustovníčka žila na Olivovej hore až do svojej smrti. Počas jej života ju považovali za muža, eunucha. Kult k svätej Pelágii je dokázateľný už od roku 530. Na Olivovej hore sa nachádza kaplnka svätej Pelágie. Legendárny životopis svätej Pelágie je kompiláciou správy Jána Zlatoústeho o neznámej sýrskej kajúcničke, útržkami života Pelágie Antiochijskej a motívu ženy, ktorá sa stane mníchom. Prepodobná matka Pelágia je patrónkou komediantov a hercov. (LThK, BBKL, VHL)

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL, VHL spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Sergej a Bakchus

Meno Sergej má latinský pôvod a znamená „sluha“ a meno Bakchus má grécky pôvod a znamená „kričať“. Sergej a Bakchus boli podľa legendami opradenej správy v službách cisára Maximiiána. Pracovali vo vojenskej škole a vynikali odvahou. Oboch povýšili na notárov cisárskeho dvora. Počiatočná priazeň sa zakrátko premenila na nenávisť, keď sa cisár dozvedel, že sú kresťanmi. Nasledovalo mučenie, ktorému Bakchus podľahol. Sergeja sťali. Stalo sa tak v roku 290 v sýrskom meste Rasaph. V roku 431 vybudoval miestny biskup chrám zasvätený dnešným svätcom. Cisár Justinián premenoval mesto na Sergiopolis a zasvätil im chrámy v Konštantínopole a v Acre. V Ríme sa nachádzajú tri chrámy Sergeja a Bakcha. V jednom z nich sú aj relikvie, dovezené zo Sýrie počas križiackych výprav. Časť z nich sa v roku 1354 za cisára Karola IV. dostala do Prahy. Relikvie Sergeja a Bakchusa možno nájsť aj vo Francúzsku v Paríži, Chartres a Angers.

Svätý mučeník Polychronius, presbyter

Meno Polychronius má grécky pôvod a znamená „vytrvalý“. Svätec uctievaný najmä na Cypre žil v 4. storočí. Podľa diela Panegyrikon od mníšskeho spisovateľa Neofyta Enkleista z 12. storočia, presbyter Polychronius zomrel s desiatimi spoločníkmi rukami Ariánov. Grécke menológium spomína, že bol kňazom cirkvi v Nicei. Ešte ako lektor sa stal v meste známy svojou nábožnosťou a divotvornosťou. Po Koncile v Nicei v roku 325 sa stal diakonom a neskôr aj kňazom. Odvážne bojoval proti Ariánom. Po smrti cisára Konštantína Veľkého ho za cisára Konštancia vraj pri oltári po premenení prebodli Ariáni tak, že sa jeho krv zmiešala s Eucharistiou. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol