Svätý a slávny apoštol Tomáš

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „dvojča“. Meno apoštola Tomáša sa v Novom zákone uvádza vo všetkých štyroch textoch, ktoré vymenúvajú zoznam apoštolov. V Jánovom evanjeliu nosí prívlastok Didymus – dvojča. Nesprávne chápanie tohoto mena viedlo k názoru, že Tomáš je dvojčaťom Ježiša, Eleazára, alebo Lýzie. V apokryfnej korešpondencii Ježiša s kráľom Abgarom, sa nachádza sýrsky dodatok, ktorý Tomáša nazýva Judáš a Tomáš. Podobne aj Tomášovo evanjelium, ktoré pochádza zo Sýrie, nazýva dnešného svätca Dvojča Judáš Tomáš. Podľa týchto apokryfných spisov, vraj s Filipom a Matúšom prijal od Pána po vzkriesení tajné zjavenia, ktoré zaznamenal. Jánovo evanjelium ho opisuje, ako vraví, že je pripravený zomrieť s Ježišom, pri poslednej večeri, ako toho, ktorý nevie, kam Ježiš ide, a napokon pri zjavení sa Ježiša večer dňa vzkriesenia. K zvesti o vzkriesení sa spočiatku správa odmietavo a žiada vidieť a dotknúť sa Ježišových rán. Pretože ho o osem dní neskôr sám Ježiš k tomu vyzval, vyznáva svoju vieru zvolaním: Pán môj a Boh môj.“ Tomáš potom ako prvý nazýva Ježiša výslovne „Bohom“. Nie je pravdepodobné, že by sa dotkol Ježišových rán. Podľa Origena, Klementa a Sokrata, po rozohnaní apoštolov, Tomáš priniesol Evanjelium do Partskej ríše. Hieronymus a Dorotheus okrem Partskej ríše, spomínajú ďalšie národy a Tomášovu smrť umiestňujú do indickej Kalaminy. Podľa nich Tomáš vykonával misiu v Indii a zomrel tam ako mučeník. Okrem Hieronyma to potvrdzuje milánsky biskup Ambróz, Gregor Naziánsky, Nikefor a Paulín z Noly. V Indii sa Tomášovi podarilo priviesť ku kresťanstvu kráľa Gundaphara. Archeologické nálezy mincí, ktoré dosvedčujú existenciu kráľa Gundaphara z prvého storočia, ako aj veľmi stará tradícia o hrobe apoštola Tomáša v Mailapure, sú dostatočným argumentom, že Tomáš v Indii pôsobil. Tomáš zomrel mečom alebo kopijou, podľa Herakleóna prirodzenou smrťou, neskôr ako zomreli Peter a Pavol. Veľkú časť Tomášových relikvií preniesli v 3. storočí do Edessy. Ján Zlatoústy spomína jeho edesský hrob ako jeden zo štyroch známych hrobov apoštolov. Odtiaľ preniesli v roku 1258 jeho relikvie na grécky ostrov Chios a z Chiosu do talianskeho prístavného mesta Ortona, kde sa uctievajú až dodnes.

Svätá mučenica Heroteida

Jej meno má grécky pôvod a neznámy význam. Mučenica zo začiatku 4. storočia získala mučenícku korunu v plameňoch ohňa. Za Krista zomrela v Kapadócii.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätá mučenica Charitína

Jej meno má grécky pôvod a znamená „štedrá“. Charitína je panna z pontského mesta Amisus, v súčasnosti turecké mesto Samsun na pobreží Čierneho mora. Ako spomína životopisná legenda. Charitína sa stala v detstve sirotou. Adoptoval si ju kresťan Claudius. Po sľube panenskej čistoty, viedla nábožný život v modlitbe, pôstoch a štúdiu svätého písma. Keďže sa nebála ohlasovať evanjelium, za vlády cisára Diokleciána zomrela v Amise ako mučenica. Jej telo hodili do mora.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, OCA, glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol

Svätý hieromučeník Hierotej, aténsky biskup

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „svätý Boh“. Hierotej, biskup v Aténach a mučeník, bol údajne učiteľom Dionýza Areopagitu. Ten v spise De divinis nominibus Hieroteja často spomína. Spoločne s Jakubom mladším a Petrom ich nazýva „poprednými a dôstojnými teológmi“, ktorí boli pri zosnutí Panny Márie. A Hierotejovi, popri Pavlovi, ďakuje za teologické vzdelanie. Dvom údajným spisom Hieroteja pripisuje Dionýz Areopagita autoritu podobnú Svätému Písmu. Nazýva ich teologickými základnými náukami. Okrem Dionýza, staršia literatúra z apoštolských čias Hieroteja nespomína. Údajné Hierotejove spisy sú silne ovplyvnené Proklom, novoplatónskym filozofom z 5. storočia, čo naznačuje existenciu neznámeho autora, ktorý si chcel zabezpečiť autoritu používaním Hierotejovho mena.

Náš prepodobný otec Ammon

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „svieži vánok“. Prepodobný Ammon sa narodil v roku 288 v Egypte. Pochádzal z bohatej rodiny z Alexandrie. Po smrti svojich rodičov sa na naliehanie svojho strýka ako dvadsaťdva ročný oženil. Vzal si pannu zo vznešeného rodu, po tom, ako sa obaja zaviazali sľubom vzájomnej zdržanlivosti. Po osemnásťročnom spoločnom manželstve naplnenom modlitbami a dobrými skutkami, nastal po smrti príbuzných a priateľov v živote manželov zvrat. Ammon odišiel do nitrijského hornatého kraja, južne od Alexandrie na západnom pobreží delty Nílu. Jeho manželka, ktorá s odlúčením súhlasila, zhromaždila v ich dome veľký počet zbožných panien, ktoré pod jej vedením napodobňovali najznámejších pustovníkov v skutkoch pokánia a čností. Jej manžel Ammon sa stal prvým pustovníkom, ktorý začal bývať na vrchu Nitria. Tam sa postupne okolo neho zhromaždilo asi päťsto pustovníkov. Bývali tu v chatrčiach z pálených tehál jednotlivo, alebo spoločne. Prácou si získavali jedlo a šatstvo. Počas večera spievali hymny a žalmy a sobotu a nedeľu sa schádzali v priestrannom chráme na spoločných bohoslužbách. Za 22 rokov sa vďaka Ammonovi stala púšť okolo nitrijských hôr veľmi preslávená. Ammon bol súčasníkom a priateľom svätého Antona. Aj jeho vplyvom sa ku koncu 3. storočia vytvorila mníšska kolónia zvaná „Božie mesto“ s päťdesiatimi kláštormi a piatimi tisíckami mníchov. Svätý Ammon sa spoločne so svätým Antonom považuje za zakladateľa mníšstva. Dnešný svätec zomrel vo veku 62 rokov v roku 350.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL, www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Dionýz Areopagita

Jeho meno má grécky pôvod a znamená zasvätený „gréckemu bohu vína a plodnosti Dionýzovi“. Dionýz bol vlastníkom Areopágu v Aténach. Ako spomínajú Skutky apoštolov, Pavol ho obrátil v Aténach na kresťanstvo (Sk 17, 34). Vtedy tam Pavol očakával svojich spoločníkov Sílasa a Timoteja. Podľa správy cirkevného historika Euzébia z Cézarey sa Dionýz stal prvým biskupom v Aténach a zrejme zomrel ako mučeník. Grécke miney uvádzajú, že ho okolo roku 95. zaživa upálili v Aténach. Okolo roku 500 pod pseudonymom dnešného svätca vydával neznámy autor, pravdepodobne zo Sýrie, spisy. Z nich sa zachovali štyri rozpravy a 11 listov adresovaných apoštolovi Jánovi a biskupom Títovi a Polykarpovi. Rozvíjaná náuka sa pohybuje okolo dvoch pólov, a to náuky o neschopnosti úplného poznania Boha, takzvanej negatívnej teológie, a od nej daného hierarchického poriadku celého bytia. Od úplne transcendentného Boha, cez čisto duchovné bytie anjelov, duchovno-telesné bytie ľudí, až po matériu. Hierarchicky usporadúva aj zbory anjelov a aj cirkevnú organizáciu. Rovnako aj duchovnú cestu k Bohu, takzvané „zbožstenie“, delí do troch stupňov: očistenie, osvietenie a zjednotenie. Pseudodionýzove spisy mali obrovský vplyv najmä na teológiu západu. Opierali sa o ne Ján Scotus, Albert Veľký, Tomáš Akvinský, majster Eckhard, Ján z Kríža a ďalší. Po zistení, že autor nebol Pavlovým učeníkom, na poli mystickej teológie sa v posledných storočiach zmenšila autorita spisov.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa BBKL, LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý hieromučeník Cyprián. Svätá mučenica Justína

Mená dnešných svätcov majú latinský pôvod. Cyprián znamená „cyperský“ a Justína „Justova“. Cyprián a Justína zomreli spoločne s Teoktistom ako mučeníci. Začiatkom 4. storočia ich sťali v Nikomédii za čias cisára Diokleciána. Ako spomína životopisná lengenda Cyprián bol pôvodne čarodejníkom. Márne, aj za pomoci kúziel, sa uchádzal o ruku Justíny, peknej kresťanskej ženy z Antiochie. Pre svoju nemohúcnosť sa obrátil a kajal sa. Neskôr sa z neho stal biskup v Antiochii. Svätá Justína odišla do kláštora a stala sa tam predstavenou. Táto legenda o obrátení však nie je historicky overená a vznikla na základe viacerých literárnych predlôh. No sama sa stala predlohou pre ďalšie literárne spracovania. Prvé poetické spracovanie vytvorila byzantská cisárovna Teodora Atenais. Rovnako ju v 17. storočí použil aj španielsky barokový básnik Pedro Calderón de la Barca. K neskorším redakciám legendy patrí Cypriánovo pokánie a mučeníctvo. V latinčine, gréčtine, arabčine, etiópčine sa zachovali Cypriánove modlitby.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol