Odchod do večnosti svätého apoštola a evanjelistu Jána Teológa

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. Podľa synoptických evanjelií boli Ján a jeho brat Jakub Starší synmi Zebedeja a Salome z Betsaidy. Obaja boli rybármi na Tiberiadskom jazere. Ich spoločníkmi pri práci boli Šimon a Ondrej. Ježiš ich spoločne povolal za svojich učeníkov. Obaja Zebedejovi synovia, ktorí sa v zoznamoch apoštolov uvádzajú spoločne, sa spolu s Petrom tešili výsadnému postaveniu. Ježiša sprevádzali pri vzkriesení Jairovej dcéry, počas premenenia na hore a v Getsemanskej záhrade. Markovo evanjelium nazýva oboch bratov „Boanergés“ – Synovia hromu. V Skutkoch apoštolov pôsobí Ján spoločne s Petrom. Túto tradíciu potvrdzuje aj list Galaťanom, ktorý ich oboch spoločne s Jakubom, Pánovým bratom, označuje ako „stĺpy“. Jánovo evanjelium podstatne rozširuje poznatky o dnešnom svätcovi, apoštolovi Jánovi. Predpokladá sa, že „učeníkom, ktorého miloval Ježiš“ a „iným učeníkom“ je práve Zebedejov syn Ján. Aj tu vystupujú obaja hlavní učeníci Peter a Ján spoločne, akoby v určitej „konkurencii“, ktorá nespočíva medzi „Úradom“ a „Duchom“, ale vychádza z ocenenia apoštola Jána. Ján pochádzal zo školy Jána Krstiteľa, bol Ježišovým dôverníkom, stál pod jeho krížom a Ježiš ho uviedol do synovského vzťahu s Máriou. Zo záveru evanjelia možno usúdiť, že Ján sa dožil vysokého veku. O ďalšom Jánovom pôsobení a živote podávajú správu starokresťanské tradície. Už Justín z druhého storočia považuje apoštola Jána za autora knihy Zjavenia. Dionýz z Alexandrie tento názor síce neskôr, kvôli rozdielnemu štýlu spochybňuje, no napriek tomu sa ustálil tradičný názor, podľa ktorého apoštol Ján pôsobil v Efeze a za čias cisára Domiciána ho poslali do vyhnanstva na ostrov Patmos, kde napísal knihu Zjavenia. Odtiaľ sa potom vrátil do Efezu a tu napísal evanjelium. Ako veľmi starý, za čias cisára Trajána, zomrel. Jánov prívlastok „Teológ (csl. Bohoslov)“ sa datuje až od 4. storočia. Začiatok úcty k apoštolovi Jánovi sa spája s kultom pri jeho hrobe v Efeze.

Náš otec svätý Euzébius, rímsky pápež

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „statočný“. Euzébius, ktorý sa uctieva ako mučeník, bol pápežom necelé štyri mesiace. Jeho pontifikát trval od 18. apríla do 17. augusta 308, alebo 309. Spor o znovuprijatie kresťanov, ktorí odpadli od viery počas prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána, a ktorý začal za pápeža Marcela, pokračoval aj za pápeža Euzébia. Hlavou násilnej opozície proti pápežovi Marcelovi aj Euzébiovi bol Heraklius. Ten odmietal, aby odpadlíci mohli oľutovať svoje hriechy. Pápež Euzébius učil úbohých, ako oplakávať svoje hriechy. Tak uvádza aj náhrobný nápis, ktorý vyhotovil pápež Damazus. Cisár Maxencius poslal Heraklia a pápeža Euzébia do vyhnanstva na Sicíliu. Tam pápež Euzébius zakrátko zomrel. Pochovali ho v Kalixtových katakombách.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Naša prepodobná matka Eufrozína

Jej meno má grécky pôvod a znamená „priateľská“. Podľa legendami opradeného životopisu Eufrozína bola dcérou bohatého a zbožného Pafnutia z Alexandrie. Ako spomína životopisná legenda, Eufrozína sa narodila ako ovocie modlitieb po dlhoročnom bezdetnom manželstve. Aby sa nemusela vydávať a zachovala si panenstvo, ukryla sa, preoblečená za muža, v mužskom kláštore s menom Smaragdus. Do kláštora si vraj chodil po radu aj otec dnešnej svätice, no dcéru, aj keď s ňou rozprával, nespoznal. Podľa legendy sa sama dala dať otcovi spoznať v deň svojej smrti. Po 38 rokoch mníšskeho života Eufrozína v kláštore zomrela. Stalo sa tak okolo roku 470. Rímske martyrológium spomína Eufrozínu 1. januára.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätá prvomučenica a apoštolom rovná Tekla

Jej meno má grécky pôvod a znamená „Božia sláva“. Ako uvádza životopisná legenda, Tekla bola dcérou váženého občana mesta Ikónium v Lykaónii. Podľa apokryfného spisu Acta Pauli et Theclae bola Tekla žiačkou a spoločníčkou svätého Pavla. Pavol ju svojimi kázňami obrátil na kresťanstvo v jej rodisku, v meste Ikonium, kde sa zdržal dlhšiu dobu. Gregor Nysský spomína, že svätý apoštol spolu s vierou vlieval novoobráteným aj lásku a predsavzatie k panenskému životu. Tekla sa po prijatí viery začala deliť s chudobnými a zrušila svoje zasnúbenie. Ján Zlatoústy používal príbeh svätej Tekly, keď bohatým svojej doby vyčítal, že nie sú voči chudobným dostatočne štedrí. Ženích vzplanul v hneve a Pavla uväznili. Keď ho Tekla v noci navštívila, odsúdili ju na trest smrti upálením a Pavla hneď vyhnali z mesta. Keď počas popravy búrky a krúpy zabránili upáleniu Tekly, dievčinu prepustili na slobodu. Na ceste do Dafné stretla Pavla, ktorý ju vzal so sebou do Antiochie. Tam sa do Tekly zaľúbil sýrčan Alexander. Keď ho odmietla, dosiahol, že Teklu odsúdili na boj v aréne so zvieratami. Keď Tekla skočila do jamy s vodou, aby prijala krst, zvieratá ju nechali na pokoji. Po prepustení sa o ňu starala Tryphaina, ktorú neskôr nazývajú aj kráľovná. Tekla následne sprevádzala Pavla do Myry a potom sa vrátila do Ikónia, kde sa pokúsila obrátiť svoju matku. Nakoniec jej cesta viedla do Seleúcie, kde zomrela pokojnou smrťou. Najstarší záznam o úcte k svätej Tekle pochádza z polovice 4. storočia z okolia Seleúcie, hlavného pútnického miesta k nej, kde sa nachádzal jej hrob. Cisári Zeno a Justinián vystavali na počesť svätej Tekly v Seleúcii veľkolepý chrám. Na východe si svätú Teklu ctia ako prvú ženskú mučenicu. Ďalšie miesta úcty sa nachádzajú ako na východe, tak aj na západe. V okolí Jeruzalema, v Líbyi, na Cypre, v Ríme, Miláne a vo Švajčiarsku.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý hieromučeník Fókas, sinopský biskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „tesný“. Mučeník z antického mesta Sinope, v súčasnosti prístavné mesto Sinop v severnom Turecku, bol podľa legendami podfarbeného životopisu údajne synom lodného tesára. Po výsluchu pred prefektom Africanom ho vydali cisárovi Trajánovi. Tam ho mučili a vo vriacom kúpeli zabili. Arcibiskup Ado tvrdí, že Fókasove relikvie preniesli do francúzskeho Vienne.

Prepodobný Jonáš Presbyter, otec Teofana, tvorcu kánonov, a Teodora Popísaného.

Jonáš má hebrejský pôvod a znamená „holubica“. Svätý Jonáš bol otcom svätého Teofana, tvorcu kánonov, ktorého si pripomíname 11. októbra a Teodora Popísaného, ktorý je gréckokatolíckom kalendári zapísaný 27 decembra. Jonáš žil čnostným a svätým životom. Jeho obaja synovia sa nebáli priznať sa k vyznávačom ikon v časoch obrazoboreckej herézy. Po smrti svojej manželky Jonáš odišiel do preslávenej Lavry svätého Sávu Posväteného v Palestíne. Presne tam, kde sa mníchmi stali jeho synovia. V kláštore zotrval až do svojej smrti. Boh mu dal dar uzdravovať chorých. Nie je známe, či bol presbyterom už pred vstupom do kláštora. Na ikonách sa znázorňuje, ako kľačí a modlí pred lavrou v púšti a z neba ho žehná Božia ruka.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL, OCA spracoval Ján Sabol

Svätý apoštol Kodrat z Magnézie

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „štvorhranný“. Podobne ako Ignác z Antiochie alebo Polykarp, bol aj Kodrat učeník apoštolov a apologéta – obranca viery. No na rozdiel od nich, Kodrát nemal trvalé biskupské sídlo. Zhromaždil roztratenú skupinu kresťanov z Atén, ktorí sa rozpŕchli kvôli prenasledovaniu. Okolo roku 125 predložil cisárovi Hadriánovi Apológiu. Vďaka tomuto dielu sa radí k najvýznamnejším apologétom 2. storočia. V apológii uvádza, že niektorí, ktorých uzdravil a vzkriesil Ježiš, boli ešte jeho súčasníci. Kodrata poznal najmä Euzébius, ktorý vlastnil vydanie jeho rozšírenej Apológie. Kvôli daru prorokovať považovali montanisti Kodrata za svojho predchodcu. Fótios informuje o Aphthartodoketovi a jeho protivníkovi, obaja sa vo svojom spore odvolávajú na Kodrata. V martyrológiu svätého Bédu stojí, – po odvolaní sa na Kodratovo učenie – , že žiadne pokrmy už nie sú zakázané. Apokryfný spis – Jakubov list adresovaný Kodratovi, ho oslavuje ako zapáleného hlásateľa viery. Byzantská tradícia ho považuje za biskupa v Arménsku a v Aténach. Zdá sa, že v naposledy spomenutom meste zomrel ako mučeník.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätý veľkomučeník Eustatios a spoločníci

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „trvácny“. Dnešný mučeník bol podľa rímskej legendy armádnym veliteľom v cisárskej armáde Títa a Trajána a volal sa Placidus. Ako uvádza životopisná legenda jeho odvahu v boji vyvažovala miernosť k chudobným. Jeho manželka Trajana, ktorá pochádzala z Ríma, mu porodila dvoch synov. Počas jednej z poľovačiek mal zjavenie. Keď sám prenasledoval jeleňa až do hlbokého lesa, uvidel medzi parohami kríž s Ukrižovaným, ktorý sa mu vraj prihovoril podobne ako apoštolovi Pavlovi. Po tejto udalosti sa obrátil na kresťanstvo spolu s manželkou, ktorá prijala meno Theopista a synmi Agapiom a Aheopistom. Sám si zmenil meno z Placidus na Eustatios. Keď rodina prišla o majetok, vybrali sa do Egypta. Po nešťastnom rozdelení všetkých členov rodiny a ich zázračnom stretnutí sa po niekoľkých rokoch, zomreli v Ríme za cisára Hadriána ako mučeníci. Ich kult je preukázateľný od 8. storočia. Príbeh o zjavení s jeleňom rozpráva Ján Damascénsky. Dnešní svätci sú patrónmi poľovníkov a lesníkov. Na západe potlačil ich kult sv. Hubert. V dnešný deň ich spomína aj Rímske martyrológium.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK a VHL spracoval Ján Sabol

Svätá mučenica Sofia a jej tri dcéry Viera, Nádej a Láska

Meno Sofia má grécky pôvod a znamená „múdrosť“. Správy o matke s troma dcérami siahajú do 7. storočia. Hovoria o hrobe Sofie a jej dcér Viery, Nádeje a Lásky v katakombách svätého Pankráca na Via Aureliana. Z rovnakého obdobia pochádza životopis s prvkami legendy, v latinskej, gréckej, sýrskej, arménskej a gruzínskej reči, podľa ktorého Sofia zomrela v Ríme prirodzenou smrťou tri dni po mučeníckej smrti svojich troch dcér. Latinská verzia z 8. storočia, ktorej autorom je milánsky kňaz Ján, opisuje Sofiu, ktorá ako vdova prichádza so svojimi dcérami z Milána do Ríma. Za cisára Hadriána ich popravili 18 míľ pred mestom a na tom mieste aj pochovali. Pápež Pavol I. preniesol pozostatky dnešných mučeníc do baziliky San Silvestro in Capite. Na mramorovom kalendári v chráme sú uvedené mená dnešných mučeníc 30. septembra. Miesta kultu v talianskej Brescii a Miláne a v nemeckom Elsaßi, svedčia o rozšírení úcty k nim aj na Západe. V umení znázorňujú Sofiu ako matrónu. Svoje tri dcéry ukrýva pod plášťom, alebo jej sedia na kolenách.

Svätá mučenica Teodota

Jej meno má grécky pôvod a znamená „daná Bohom“. Ako uvádza životopisná legenda, mučenica Teodota pochádzala z Kapadócie. Za cisára Septima Severa zomrela v meste Nicea ako mučenica. Miestodržiteľom Kapadócie bol vtedy istý Symblicius. Sám vraj žiadal Teodotu, aby sa vzdala kresťanstva, pretože údajne bola veľmi zámožná. Keď milé presviedčanie nepomohlo, nasledovalo kruté a dlhé mučenie. Napokon ju sťali mečom. Telo svätej mučenice Teodoty pochoval zrejme biskup Nicey, Sofrónius.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, OCA, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol