14. september – Povýšenie úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom. Svätý hieromučeník, Cyprián, kartáginský biskup. Odchod do večnosti nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, konštantínopolského arcibiskupa.

Povýšenia svätého kríža.

Svätý hieromučeník Cyprián, kartáginský biskup.

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „cyperský“. Biskup z Kartága a cirkevný spisovateľ, vlastným menom Caecilius Cyprianus Thascius, sa narodil v roku 200 alebo 210 v Kartágu. Krátko po jeho obrátení na kresťanstvo ho okolo roku 248 zvolili za biskupa v jeho rodnom meste. Počas prenasledovania za cisára Décia sa ukrýval, no svoje spoločenstvo veriacich nenechal osamotené. Podporoval ho a viedol pomocou početných listov. Po návrate sa musel vysporiadať s odpadlíkmi, a so schizmou, rozkolom feliciánov a novaciánov, ktorí znovuprijatie tých, ktorí sa viery vzdali, odmietali. Cyprián konal v súlade s cirkvou v Ríme a pápežom Kornéliom. Synoda v Kartágu z roku 251 stanovovala podmienky uzmiernenia i znovuprijatia odpadlíkov. Od roku 255 sa Cyprián dostal do konfliktu s pápežom Štefanom I. pri otázke platnosti krstu heretikov. Tri koncily v Kartágu (255, 256, 1.9.256) potvrdili tradičný postoj africkej cirkvi, ktorá popierala platnosť takýchto krstov, s odôvodnením, že heretici nevlastnia milosť, ani Svätého Ducha, ako by potom mohli oboje udeliť? Zrejme sa tu u Cypriána ukázal montanistický vplyv jeho „učiteľa“ Tertulliána. Proti tomuto názoru sa postavil pápež Štefan s tradíciou Rímskej cirkvi, ktorá krst heretikov uznáva. Cypriána podporil Firmilianos z kappadóckej Cézarei a hrozilo, že dôjde ku schizme. No intervenciou Dionýza z Alexandrie u pápeža Štefana sa predišlo rozkolu. Keď za cisára Valeriána opäť došlo k prenasledovaniu, Cypriána vyhnali do Curubis, potom ho previedli späť do Kartága, odsúdili a 14. septembra 258 popravili. Cyprián je autorom početných teologických spisov, najmä v oblasti ekleziológie, teda náuky o Cirkvi.

Odchod do večnosti nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, konštantínopolského arcibiskupa

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. Ján Zlatoústy ako kazateľ v chráme biskupa Maletia dosiahol strhujúcim slovom jedinečné hlboké pastoračné pôsobenie, ktoré mu v nasledujúcich generáciách prinieslo nehynúcu úctu. Po smrti konštantínopolského biskupa Nektária sa Ján dostal na biskupský stolec hlavného mesta ríše. Ako biskup rozvinul horlivú pastoračnú činnosť. Početným Gótom v hlavnom meste daroval chrám a klerikov, ktorí kázali v ich rodnom jazyku. Pre chorých a chudobných dal vybudovať hospice a nemocnice a staral sa o misie v Trácii a ďalekej Fenícii. Keď v luxuse žijúcej vrstve pripomenul jej povinnosti, zmenila sa počiatočná priazeň uznávanému kazateľovi na odpor voči nemu. Pobúrenie z dvora riadila cisárovná Eudokia s niekoľkými biskupmi na čele s Teofilom z Alexandrie a viedlo v roku 403 na takzvanej Synode pri dube k zosadeniu Jána z biskupského stolca. K nemu pridal cisár prvé Jánovo vyhnanstvo. Nešťastie v cisárskom paláci dalo síce podnet k okamžitému odvolaniu, no opätovnými intrigami po dvoch mesiacoch Jánovi odporcovia dosiahli, že ho konečne vyhnali do mesta Kukusus na arménskej hranici. Tu žil tri roky a svojimi listami posilňoval jemu verných členov cirkevnej obce. Preto jeho nepriatelia podnietili cisára, aby ho prikázal väzniť prísnejšie v meste Pityus pri Čiernom mori. Počas cesty tam Ján Zlatoústy podľahol vyčerpaniu a pri meste Komana 14. septembra 407 zomrel.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

08. september – Narodenie našej Presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny. Svätí mučeníci Rufus a Rufianus. Náš prepodobný otec Sergej, rímsky pápež.

Narodenie našej Presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny

Svätí mučeníci Rufus a Rufianus

V deň, keď Gréckokatolícka cirkev s Rímskokatolíckou slávia sviatok Narodenia Panny Márie, pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na svätých mučeníkov Rufusa a Rufiana. Mená oboch svätcov majú latinský pôvod a rovnaký význam „ryšavý“. O živote dnešných bratov chýbajú overené biografické údaje. Grécke miney udávajú 8. september ako deň, keď prijali mučenícke koruny.

Náš prepodobný otec Sergej, rímsky pápež

Meno Sergej má latinský pôvod a znamená „sluha“. Prvý pápež s menom Sergej bol synom sýrskych prisťahovalcov z Palerma. Po smrti Konona ho zvolili uprostred sporu ďalších kandidátov Teodora a Paschalisa. Sergejov pontifikát začal 15. decembra 687. Pevne odmietol podpísať uzávery Trullanskej synody z roku 692, hoci naň naliehal cisár Justinián II. Bezpečnostné zložky Ríma, Ravenského exarchátu a Pentapolisu odmietali potom cisárov príkaz, aby pápeža zatkli a priviedli ho na východ, čo bolo dôkazom slabej autority cisára v Taliansku. Pápež Sergej udržiaval čulý kontakt s Anglickom a Francúzskom. Do svätej omše zaradil spev Baránok Boží. Cirkevný rok na západe obohatil o mariánske sviatky Zosnutia, Stretnutia Pána, Narodenia a Zvestovania a takisto zaviedol sviatok Povýšenia svätého Kríža. Náš prepodobný otec Sergej, rímsky pápež, zomrel 8. septembra 701.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, LThK spracoval Ján Sabol

25. marec – Zvestovanie našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne. Svätý Senupios Divotvorca z Latoma. Svätá mučenica Teodula.

Zvestovanie Presvätej Bohorodičke

Svätý Senupios Divotorca z Latoma

V deň, kedy Gréckokatolícka cirkev slávi spoločne s Rímskokatolíckou sviatok Zvestovania, ktorý je v Géckokatolíckej cirkvi prikázaným sviatkom, spomína si aj na svätého Senupia Divotvorcu z Latoma. Meno svätého Senupia je spojené so zázračným objavením známej mozaiky Krista v chráme Latomos v Solúne, ktorý sa v roku 1988 stal svetovým dedičstvom UNESCO. Chrám pochádza z piateho storočia spolu s mozaikami, ktoré podľa správy pochádzajúcej z deviateho storočia od predstaveného kláštora Ignáca, dala vyhotoviť dcéra cisára Galéria (305-311) Teodora. Mozaiky ostali dlho ukryté pod omietkou. Za vlády cisára Leva V. Arménskeho (813-820). Dnešný svätec egyptský mních Senupios, prišiel na základe videnia do solúnskeho kláštora Latomos. Vraj Boha prosil, aby ho mohol vidieť ako príde súdiť zem. Keď prišiel po dlhej ceste do Solúna, nenašiel v ňom hľadaný obraz. Vrátil sa do nitrijskej púšte a znova po videní sa vydal do Solúna. Keď sa raz v chráme kláštora Latoma modlil, nastalo zemetrasenie. Keď opadali kusy muriva naskytol sa mu pohľad na obraz zostúpenia Pána, ktorý dala vyhotoviť Teodora. Senupios vraj krátko nato zomrel. Mnísi kláštora pochovali jeho telo na mieste kde zomrel. V 12. storočí kláštorný chrám renovovali a znova vymaľovali freskami. Od 16. storočia do roku 1921 bola z chrámu Mešita a mozaiky boli v tom období znova zakryté omietkou. Po jeho obnovení chrám zasvätili svätému Dávidovi a začalo sa s odkrývaním mozaík. Mozaiku, ktorú videl Senupios, odkryli v roku 1921. Znázorňuje Krista so svätožiarou bez brady tróniaceho na dúhe. Obkolesujú ho symbolické znázornenia štyroch evanjelistov. Pod jeho nohami sa vlievajú štyri rajské pramene do Jordánu. Po stranách sú proroci Ezechiel a Habakuk. V rámci rekonštrukčných prác nedávno objavili v chráme aj hrob s pozostatkami svätého Senupia.

Svätá mučenica Teodula

Jej meno má grécky pôvod a znamená „Božia služobnica“. Ako uvádza životopisná legenda, Teodula pochádzala z chudobnej, ale nábožnej, rodiny z Nikomédie v Bitýnii. Aby pomohla svojim rodičom, stala sa z nej slúžka. Jej pán, pohan a vojak, zahorel po nej túžbou a chcel ju zviesť. Keď sa mu to nedarilo a keď sa dozvedel, že je kresťankou, bez milosti ju zahubil. Pod menom Dula ju spomína aj Rímske martyrológium.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.imth.gr a VHL spracoval Ján Sabol

06. január – Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Náš prepodobný otec Makarios Atoský.

Sviatok Bohozjavenia Pána nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista

6. januára slávi Gréckokatolícka cirkev sviatok Bohozjavenia Pána. Augustín vo 4. storočí napísal, že sviatok Bohozjavenia pochádza z východnej cirkvi. Ján Kasianus, Augustínov súčasník, pre cirkev v Egypte dosvedčuje, že tento východný sviatok má dvojitý obsah: Pánov krst a jeho telesné narodenie. Cyperský metropolita Epifanios Salamis (ca. 310–320 – 403) menuje pre dnešný sviatok motívy Narodenia, Príchodu troch mudrcov, ako aj svadby v Káne Galilejskej. Pútnička Aetheria zasa pre Jeruzalemskú cirkev uvádza Narodenie Pána ako jediný obsah Bohozjavenia. Takisto opisujú dnešný sviatok aj Efrém Sýrsky a do roku 386, aj Ján Zlatoústy. Keď sa už koncom 4. storočia rímsky sviatok Narodenia Pána, slávený 25. decembra, rozšíril z Antiochie na celý východ, došlo k rozdeleniu motívov pôvodnej oslavy. Oslava Narodenia Pána a príchodu Troch mudrcov sa začala sláviť 25. decembra, kým Oslava Ježišovho krstu ostala 6. januára. Často spomínaná hypotéza vidí pôvod dnešného sviatku Bohozjavenia v transformácii pohanského sviatku z Alexandrie, ktorý sa slávil v noci z 5. na 6. januára. Tento pohanský sviatok si pripomínal stelesnenie termínu času a večnosti, božstva Aiona, z panny Kore. Takisto pohanský sviatok Dionýzovho zázraku zo 6. januára, pri ktorom sa voda premenila na víno, viedol v kresťanstve k spomienke na Zázrak v Káne Galilejskej a Pánovho krstu, najmä v oblasti Cypru. Posvätenie vody v predvečer sviatku počas vigílie tvorí vo východných cirkvách pevnú súčasť liturgie Bohozjavenia. Svoj pôvod má v oslave Ježišovho krstu.

Náš prepodobný otec Makarios Atoský

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „blažený“. Makarios Atoský sa narodil v Solúne, v čase vlády byzantského cisára Manuela II. Palaiologa (1391-1425). Ako mladík odišiel na vrch Atos do známeho kláštora Vatopedi. Neskôr šiel do Konštantínopolu a stal sa igumenom-predstaveným kláštora Pantokrator (Krista všemohúceho). Bol aj cisárovým kaplánom. Prepodobný Makarios Egyptský zomrel v Chalke, v roku 1431 počas epidémie.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, OCA spracoval o. Ján Sabol ml.

25. december – Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Svätí mudrci Melichar, Gašpar a Baltazár.

Svätí mudrci Melichar, Gašpar a Baltazár

V deň, keď Gréckokatolícka cirkev spoločne s Rímskokatolíckou slávia sviatok Narodenia Pána, pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na troch mudrcov Melichara, Gašpara a Baltazára. Mená Melichar a Baltazár majú hebrejský pôvod. Melichar znamená „kráľ svetla“ a Baltazár znamená „Boh ochraňuj kráľa“. Meno Gašpar má perzský pôvod a znamená „ nosič pokladu“. Podľa druhej kapitoly Matúšovho evanjelia prišli mudrci, ktorí vlastnili tajnú astrologickú múdrosť, z východu – pravdepodobne z Arábie alebo Mezopotámie – do Jeruzalema, aby vzdali úctu práve narodenému židovskému kráľovi. Jeho hviezdu uvideli na východe. Kráľ ich Herodes poslal do Betlehema, kde v jednom príbytku, nad ktorým ostala hviezda stáť, našli dieťa so svojou matkou. Vzdali mu úctu a obdarovali ho zlatom, kadidlom a myrhou. Z textu sa dá predpokladať, že návšteva sa uskutočnila najskôr rok po Ježišovom narodení. Keďže rozprávanie evanjelia o mudrcoch tvorí s nasledujúcimi udalosťami jednotu, jeho základom musí byť historická udalosť. Vo štvrtom storočí, sa postupne zo sviatku Bohozjavenia ako Pánovho krstu, stávala stále viac oslava narodenia Ježiša Krista a s ňou aj ideologický výklad a potvrdenie úcty vzdávajúcich troch mudrcov. Hoci ich apokryfy a rímske martyrológium nazývajú mudrcami, od šiesteho storočia sa z nich stali králi. V deviatom storočí došlo k ďalšej zmene, keď dostali mená Melichar, Gašpar a Baltazár. Postupne ich začali vzývať ako patrónov cestujúcich a brali ich za patrónov chrámov. Ich relikvie boli zrejme uložené v Miláne. Odtiaľ v roku 1164 ich slávnostne preniesli do Dómu v nemeckom Kolíne nad Rýnom, kde sa v zlatých rakvách uložených nad oltárom nachádzajú dodnes. V katakombách boli nájdené motívy klaňania sa kráľov, ako spoločne s darmi v rukách kráčajú k sediacej Márii s dieťaťom. Majú na sebe oblečený orientálny odev a na hlavách Frýgijské čiapky. Ich počet nie je ustálený. Až od 4. storočia sú znázornení traja s motívmi deja, ako spolu hovoria, ukazujú na hviezdu a ich darmi sú veniec a nádoba so zlatom, v pozadí sú ťavy. Prvé typické vyobrazenie jasieľ obkolesených anjelmi a mudrcami, je mozaika z 5. storočia v Rímskej bazilike Santa Maria Maggiore. Koruny na hlavách majú na vyobrazeniach až z konca desiateho storočia a od dvanásteho storočia má jeden z nich čiernu pleť.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

21. november – Vstup našej Presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu. Náš prepodobný otec Kolumbán.

Vstup našej Presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny do chrámu

Náš prepodobný otec Kolumbán

Vo sviatok, keď si Gréckokatolícka cirkev spoločne s Rímskokatolíckou cirkvou pripomínajú udalosť vstupu Presvätej Bohorodičky do chrámu (Obetovanie Panny Márie), pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na prepodobného otca Kolumbána. Opát kláštorov vo francúzskom Luxeuil a talianskom Bobio sa narodil okolo roku 543 v írskej provincii Leinster. Kolumbána vychovávali v kláštore Bangor za jeho zakladateľa Comgalla. Po 30. rokoch vyučovania odišiel v roku 591 s 12 spoločníkmi do Gálie. Tam ho na burgundský dvor pozval Childebert. Poslal ho spočiatku do Annegray, no po tom, čo sa k Írom pridalo veľké množstvo mníchov a učencov, do Luxeuil a Fontaines. Pre svoje spoločenstvo, ktoré malo viac ako 200 členov, napísal Kolumbán mníšsku regulu „Regula monachorum“, pravidlá otcov „Regula Coenobalis“ a dve kajúcne knihy, v ktorých odzrkadlil prísneho ducha írskeho mníšstva. Tieto pravidlá prijímali aj mimo Kolumbánových kláštorov, no neskôr ich vytlačila miernejšia, benediktínska regula. Kolumbán sa dostal do sporu s miestnymi biskupmi, lebo sa pridŕžal starého termínu Paschy. Okolo roku 600 sa v tejto otázke obrátil na pápeža. Pápež Gregor I. sprostredkoval kompromis. Po tom, čo Kolumbán odsúdil Childebertovho nástupcu Theudericha pre konkubinát, vyhnali ho z Burgunska. Prijal ho Chlothar z Neustrien a podarilo sa mu dostať k Zürišskému jazeru. Keď tam však bojoval proti pohanstvu, vyhnali ho. Tak sa vydal do mesta Bregenz. No aj tu sa pohania postavili proti nemu. Na mieste nechal Galla, ktorý ochorel, a zo zvyškom spoločníkov prešiel cez Alpy a do konca svojho života sa usadil v severotalianskom mestečku Bobio. Kolumbán je najvýznamnejší z Írskych misionárov, ktorí pôsobili v kontinentálnej Európe. Úcta k nemu je v oblastiach, kde pôsobil, doteraz živá. Jeho listy, pravidlá, kázne a básne patria k cenným dielam latinskej literatúry z Írska z vtedajšej doby.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol